Pepovo Triatlonovanie

IM AUSTRIA, po preteku, alebo ako sme si išli s Marekom zahrať ping-pong do Budapešti :)

2011-12-03T21:07:00.000+01:00

Po pretekoch sa atmosféra uvoľnila, obloha rozjasnila a teplota vzduchu sa radikálne zvýšila.

Paráda, začína dovolenka, aj keď krátka ale určite bude dobrá ...

Nasledoval deň povaľovania sa na Strandbade, okorenený kajakovaním a samozrejme prestížnym pretekom s Mirom Jarošincom v kanáli proti smeru plaveckej trate Ironmana. Mali sme všetko, dva navádzacie kajaky ... proste sme obaja plávali na pohodu s tým, že sme obaja skončili s vyplazenými jazykmi a slovami: "To bolo na pohodu, takto plávam každý tréning, len tak voľne , lebo plávanie je vlastne taká zbytočná disciplína a neoplatí sa tam plytvať silami :)))". Schimi to potom celé okomentoval (ale ja to mám iba sprostredkovane) "Jozef zase knedlil?" Neviem čo je to knedlil, ale bolo to super. Odvtedy som slovo knedlil zaradil do svojho slovníka ...

Potom tu už bol záverečný večer s Jeffom. Fakt toto veľké dieťa z Arizony nám neskutočne spríjemnilo posledné dva týždne. Fakt mi bolo ľúto, že už musí domov. Fakt nám tu bude chýbať, deti si ho obľúbili a bolo im do plaču, že už musí preč.

A tu nastáva jadro tohto príspevku.

Musíme Jeffa odviesť do Budapešti na letisko, čo je hore-dole cca. 1200 kilákov. Vstávane skoro ráno, sadáme do auta Jeff, Marek a ja a vydávane sa na cestu. Prvý problém nastáva už pri rampe na výjazde z kempu. Rampa je zamknutá a na vrátnici nikto. To je prúser. Čo teraz. Pozerám na lajstrá nalepené na vrátnici a vidím tam, že v prípade nutnosti treba zobudiť správcu, čo býva v neďalekom karavane. Ja nemám odvahu a tak posielam Mareka, predsa len má z nás najväčšiu hubu.

Tu začína ťažký prúser. Po čase príde správca, poriadne naštvatý a začína to do nás poriadne šiť. Je úplne nechutný a vidím, že Mareček radšej odchádza. Som rád, lebo myslím, že tak za minútu by mi pridrbal poriadnu po papuli. Ja sa ešte držím, Jeff je nervózny, lebo tento incident už pomerne značne ohrozuje jeho odlet a vrátnik-idiot nechce a nechce otvárať. Darmo je to najdôležitejší človek v kempe ... Už mi ale dochádza trpezlivosť ... predsa to len skúšam čarovným slovíčkom Prosím a slovami buďme ľudia ... nezaberá. Vrátnik si drzo vypýta naše papiere od kempu (našťastie som kemp včera vyplatil, aj keď zostávame ešte 4 dni) a demonštratívne ich predo mnou roztrhá aj s dokladom o platbe. Tu už mám dosť aj ja a práve sa chystám zmiešať mu hlavu z riťou , ale v tom chlapík ide k bráne a otvára ju so slovami " Sie sollen nie wieder kommen!". Zobral som rozum do hrsti, a držím hubu, dokonca mu poďakujem, ale hryziem si neskutočne do pier. Priznám sa, že niečo podobné som ešte nezažil. Minulý rok som zažil čistokrvného fašistu-správcu kempu v Zurichu ... ale tento ho dokonale prekonal. Hovorím si, veď počkaj, večer prídem a porozprávam sa o tebe s majiteľom kempu a vyrobím ti taký prúser aký si ešte nemal.

Takže asi po polhodine hádania prechádzame bránou von z kempu, nakladáme Marečka a vyrážame. Jeff vystresovaný, Mareček dobre že tam nebol, lebo ujo by už nežil .... Ale ide sa ...

Skrátim to ... po ceste do Budapešti nič podstatné ... Jeffa vyložíme, rozlúčime sa a my vyrážame naspäť do Klagenfurtu. Nebol by to Marek, keby nevymyslel nejakú hovadinu. Hneď ako nasadáme do auta hovorí, poďme inakadiaľ, spodom cez Slovinsko. Prečo nie, aspoň bude standa ... Dostávame hlad a tak sme sa jednoznačne zhodli na slove Kotbular. Takže naberáme smer IKEA :). Dávame 2x20 ... my Kotbular radi...

A potom to prichádza ... vidíme Decathlon ... Už vidím ako Marekovi blyštia oči a ja tuším čo príde ... minimálne 2 hodiny motania sa po obchoďáku. Ale to čo prichádza prekonáva všetky moje predstavy ... objavujeme tam ping-pongový stôl, rakety, loptičku. Hodíme na seba pohľad ... a už aj držíme rakety v rukách ... ping-pong som nehral už hodne dávno a v pamäti mám stále ponižujúce prehry v tenise na Floride. Hovorím si, to bude zase výprask. Na Floride som hral s Marekom v tenise rovnocennú partiu, len keď hral s ľavou rukou ... :). Hovorím si, to bude zase hanba ... ale výzvu prijímam. Dohadujeme sa na 5 víťazných setov ... a keby ste videli to nasadenie ... bol to boj na život a na smrť. Vyslovene sa medzi nami odohrával psychologický boj, taktika, klamanie telom, pohľadom ... proste by sme sa pohľadom aj pozabíjali :) Ale teraz mám navrch ja ... už je to 3:0 na sety a tak idem Marekovi vrátiť požičané z Floridy. Beriem raketu do ľavej ruky a zrazu je hra vyrovnaná ... dokonca set tesne vyhráva Marek. Podarilo sa mi to dokonale ... tak ako som si ja na Floride nevšimol, že Marek hrá ľavou a zrazu som "hral ako z veľkej knihy" , ani teraz si on nevšimol čo som mu vyviedol ja. Ale beriem raketu opäť do pravej a robím krátky proces ... . O tom sete s ľavou hovorím Marečkovi až v aute :))). Potom ešte vyskúšam všetky možné skateboardy a podobné vychytávky a pobyt v obchode ukončujeme podľa našich dobrých zvyklostí ... Mareček s rukami vo vreckách ja plným košíkom (do kelu, takto to vždy dopadne, keď sa my dvaja vyberieme do obchodu, z Arizony som si musel zobrať extra 20kg batožiny a to dodnes ľutujem, že som si nekúpil tie gulervúce golfové palice ... to ma fakt štve).

Potom už zase nič pre nezaintreresovaných, ale nám sa počas najbližších 6-7 hodín jazdy nezastavila huba, prebrali sme úplne všetko vrátane psychologického profilu mojich detí...:). Pomotali sme sa po Slovinských lokálkach ... Do Klagenu sme dorazili niekedy večer o deviatej ...

Tak toto bolo o tom ako sme si boli zahrať ping-pong v Budapešti ... udalosť hodná zaznamenania ...

Potom už Maco s Marekom nabrali smer Zurich ...

Maratón Perly Karpát 2011

2011-11-24T19:09:00.001+01:00

Ahojte priatelia.

Mám to za sebou. Môj prvý maratón. Vybral som si asi ten najbrutálnejší, aký sa dá (myslím z tých domácich)...
Takto som začínal reportáž z Maratónu perly Karpát pred dvomi rokmi :)))

Kto si to chce prečítať celé tak nech klikne sem

Odvtedy som bežal veľa veľa maratónov, a veru aj brutálnejších ..., ale vrátil som sa znovu na túto trať ...
Čo ma k tomu vôbec viedlo, že som sa odhodlal štartovať. Ak mám pravdu povedať, tak práve moja lenivosť.
Po ukončení triatlonovej sezóny už na začiatku Augusta som v podstate takmer úplne utlmil tréning, hlavne preto, že na poriadny tréning popri súčasnom pracovnom vôbec nie je čas. Lenže viete ako to je ... kondícia klesá, brucho rastie ... a jednoducho človek musí zasiahnuť aby nebolo ešte horšie. A tak raz po ceste z Trnavy asi pred mesiacom som zobral telefón a zavolal kamarátovi Demimu, že by sme mohli vyskúšať aspoň cez víkend niečo pobehať s cieľom, za tri týždne sa postaviť na štart Maratónu Perly Karpát. Demi súhlasil, a tak sme spolu absolvovali dva bežecké víkendy (celkovo 4 tréningy) ... a bolo.

Poviem vám, od Augustového Slovakmanu som nebežal nič dlhšie ako 10 kilometrov a aj táto vzdialenosť bola skôr výnimkou. Keď sme s Demim odbehli 16kilákov, skoro som pri tom zomrel, lenže na druhý deň to bolo 22, na ďalší víkend 18 a zakončené s 26km v kopcoch a v teréne. Tomu hovorím rýchlokurz maratónskej prípravy na Perlu :)

Ale aspoň som mal nejakú motiváciu sa hýbať a som na seba hrdý, že som sa na tento počin odhodlal, aj keď som vedel že to bude strááášne bolieť ... :)

A tak nevyspatý, uťahaný z roboty stojím v nedeľu ráno z zime ako v Rusku na štarte maratónu. Aspoň že nesneží a neprší, cesty sú síce mokré, ale nie je na nich ľad ...
Cieľ som mal jediný, dobehnúť do cieľa, bežať najrýchlejšie ako viem a nič viac.

Idem do toho... je tu štart. Už po prvých krokoch je jasné ako to celé dopadne. Asi tak už po 50-tich metroch sme sa oddelili štyria od ostatných a bežali spolu. Teda ... prvé dva kilometre ... potom predsa len usúdim, že "tudy cesta nevede" a nechávam borcov bežať dopredu a ja si vybieham prvé stúpanie už sám. Hovorím si, keď na to budem mať, tak si ich dobehnem dole kopcom a ak nie, tak nie ... :)

Chlapci mi však na dvojkilometrovom stúpaní poriadne ušli a tak moja osamelá jazda pokračovala a to doslova. V podstate som bežal celú trať úplne sám. Až niekde na 29.km som zbadal, že jeden z borcov, čo mi ušli na začiatku. Trvá mi asi 2 kilometre, kým ho dobehnem a hneď mu nastúpim ... to aby ho ani nenapadlo chytať druhý dych. Trošku sa aj snaží, ale pritlačil som na plyn ešte trošku viac a jeho odpor som definitívne zlomil ... to hlavne preto, aby som sa nemusel v posledných kilometroch trápiť s nejakým finišovaním, nedajbože šprintom na cieľovej rovinke ... :). Na poslednej otočke, asi 9. km pred cieľom som si skontroloval odstupy ... sú primerané, som tretí a viem, že keď doslova nevybuchnem, nikto ma na tých 9-tich kilákoch nemôže dobehnúť. Ale ani ja nemám žiadnu šancu prepracovať sa vyššie. A tak nasadím strojové tempo a idem sa nejako doknedliť do cieľa :))).

Už mám toho naozaj plné zuby, vidno že trojtýždňový rýchlokurz nie je to pravé na maratón a v závere už celkom cítim nohy. Je to asi aj tým, že je zima a profil tohto maratónu tiež nie je žiadna rovina ...

Ale som v cieli a tretí ... je to po prvý krát, čo som na bedni na bežeckom preteku :). To ovšem znamená, že tu musím zostať ešte dve hodiny a počkať na vyhlásenie ... ale našťastie sú tu deti s Dankou a tak čas plynie celkom rýchlo. Pozrieť sa prišiel dokonca aj Jožko Bezák ... škoda že len pozrieť ... zabehať si mal, lenivec jeden!!!

Aby som slpnil aj spravodajskú povinnosť bežal som to za 3:05:51, čo je pomerne veľká bieda, ale vďačný som aj za to. Je to môj najpomalší "hladký" maratón ale je off season, takže do not worry, just be happy :)))
Podmienky mali ďaleko k ideálnym a moja forma ... o tom radšej ani nehovorím. Perlu vyhral Ukrajinec Eduard Hapak za 2:46:08 a druhý bol Štefan Rácz za 2:56:27. Takže borci mi naložili naozaj poriadne ...

Čo povedať na záver. Som rád, že som si Perlu zase odbehol, aspoň som mal nejaký dôvod hýbať sa posledný mesiac ... a zároveň som tak nenápadne na diaľku spolutrpel s Marekom a Jeffom, ktorí presne v ten deň bojovali na Ironman Arizona a ja som ich nechal v štychu tým , že som zostal doma ...

Inak sľubujem, že blog zo sezóny 2011 dopíšem ... teraz to fakt nešlo ... :)

IM AUSTRIA ... pretek

2011-10-29T16:12:00.000+02:00

Večer pred pretekmi bol už v znamení miernej nervozity ... teda miernej ... ako u koho. K Marečkovmu vzťahu k IM Austria sa vyjadrím neskôr. Po kempe zbieral informácie Jožko Bezák, Kulich-family, ale najnervóznejší bol jednoznačne ujo Imro (ako keby už nepreskákal kopu takýchto pretekov). A tak sa v našom Base kempe striedali návštevy jedna po druhej ...

Ale to nie je podstatné ...

Je tu ráno a to znamená, že celý kemp na Strandbade je hore nohami. Normálne o 5:00 je všade pokoj, ale prvú júlovú nedeľu to býva inak.

Najskôr je vidno Skinfiťákov. Kto to je? No predsa nabušení rakúski triatlonisti v ich národnom úbore. Tí počas race-weeku nejdú ani na záchod len tak hoci-ako. Jednoducho - Skinfiťáci majú na sebe vždy všetko, čo sa len dá (samozrejme značny Skinfit). Štandardný Skinfiťák ide na ráno na záchod obutý v maratónkach s gumovými škúrkami, má obuté podkolienky značky Skinfit. Musí mať boostery na lýtka , krátke elasťáky a triatlonový top. Najlepšie je aby bolo všetko toto bielej farby, lebo na elasťáky si musí ešte obliecť čierne nohavice s bočnými zipsami. Aby bolo vidno, že má elasťáky, tie musia povinne trčať 2cm pod nohavice. Všetko toto sa musí doplniť šiltom značky Skinfit. Takto vyparádený už môže ísť konečne na záchod, pekne s vypnutou hruďou, stiahnutým bruchom a napnutými rukami. Takže toto sú oni : Homo Skinfitus ... endemit vyskytujúci sa hlavne začiatkom júla v Klagenfurte a okolí :)))

To len aby ste vedeli ...

Lek keby ste nevedeli .. tak Skinfit v istom období zanechal výrazné stopy aj v iných krajinách Karpatského typu ... :)

Ale teraz už naozaj. Vstávame ráno akoby sme išli pretekať. Som nesmierne šťastný, že nemusím, aj keď mi to nikto nechce veriť ... Teda hore sme Mr. Nemčík, Jeff a ja. Nebudem sa vyjadrovať o predštartových sračkách, aj keď hovná sú naozaj vďačná téma ... už som strávil nejaký ten čas debatovaním o hovnách :))). Proste a jasne ... Mareček sa navliekol do neoprénu a vyrazili sme na štart. Odprevádzame ho a je mi ho naozaj ľúto, keď si pomyslím, čo ho čaká. Ale on tak vôbec nevyzerá. Vidno, že v hlave to mám absolútne v poriadku a sám dobre vie, čo musí v tento deň urobiť ... . Prechádzame bránou na Strandbade a vtedy si uvedomujem naozaj tú masu ľudí (keď sa človek sústredí na pretek, tak to všetko tak moc nevníma, takto je to lepšie). Čo si ešte všímam? To, že triatlon znamená pre Mareka moc to som vedel, ale až tu vidím, že je to oveľa viac ako si človek vie predstaviť ... Tento obrovský Flon (to nie je preklep, to je zase presné pomenovanie od našej kamarátky Lucky. Týmto termínom, je pomenovaný endemit vyskytujúci sa priemerne 10x do roka vždy ráno pred siedmou lokálneho času navlečený v mierne poddimenzovanom neopréne, zásadne na brehu nejakej tej vodnej plochy. Nezáleží pri tom, či sa jedná o sladkú, alebo slanú vodu, ale o 7:00 sa stratí niekde pod hladinou, aby sa niekedy o týždeň, v krajnom prípade dva objavil zase ráno pri nejakej tej vode :))) ) je doslova na mäkko. Tisnú sa mu slzy do očí ... prežíva to na milión percent. Musím sa otočiť, aby nevidel, že som už na mäkko aj ja. Ale už nie je veľa času. Pripijeme si Redbullom, vystískam ho, povinne ho buchnem po chrbte (aj keď to neznáša) a my s Jeffom ideme po svojom na mólo a Marek do vody ...

Je to tam nabité, ale nakoniec nájdeme celkom slušné miesto a už je tu štart. Je to sila, prvý krát vidím takto naživo štart tejto masovky ... celkom sa mi to páči, takto pekne z nadhľadu. Asi budem do Klagenu chodiť pravidelne ...

Asi 5 minút po štarte vyrážame s Jeffom pozdĺž kanálu na miesto výlezu z vody, dávame si kávičku a nacháddzame super výhľad, určite lepší ako všetci snobovia vo VIP zóne. Veď posúďte sami podľa fotiek...

Mareček je naozaj ľahko identifikovateľný aj pri plávaní v "hajzlovej mise" ako to nazval jeden nemenovaný doktor z Levíc a zamozrejme mnohonásobný ironman
Po tom, čo sme odpozerali tak prvú 300-ku zase šprintujeme do výjazdu z depa a tam už valí hlavný prúd borcov. Odpozeráme kamarátov, Jožko Bezák vyzerá trošku utrápene, ale napríklad Imro Holečko má úsmev od ucha k uchu ...

Super teraz máme 2 hodinky čas ... ideme na raňajky a zároveň preberám deti a vyrážame pozrieť cyklistiku na otočku na 90-tom kilometri. Ale prepočítali sme sa :))). Marino už preletel a tak stíhame až druhého ... Už vieme, že Marino príde véééľmi skoro a tak nenechávame nič na náhodu. Zaradíme niekoľko bežeckých cvičení, jedlo sme si zobrali radšej so sebou ..

Marino je tu. Nádherne, elegantne prechádza poslednú zátačku, už vyzutý. Až sa mu divím, že takto riskuje kvôli 2-3 sekundám. Ale zvláda to nádherne ... Potom ešte odsledujeme prvú 10-tu a vydávame sa na trať behu ...

Píšem tu o nejakom Marinovi. Kto to vlastne je? Je to tiež taký miestny endemit, ktorý sa začal objavovať na juhu Rakúska v okolí Klagenfurtu niekedy pred piatimi rokmi. Nie je noc zábavný, nakoľko je totálne skostnatený vo svojich stereotypoch a nezaraďuje žiadne novinky (okrem toho, že je stále rýchlejší a rýchlejší). Vždy je to isté. Príde, odštaruje, zvíťazí a zase na rok zmizne :)

Na behu si vyberáme skvelé miesto blízko kempu a zároveň blízko detského ihriska. Deti to už moc nebaví a tak sa hrajú a my s Jeffom fandíme. Výborne si vedie ďalší náš kamarát Jožko Major. Keby ten feferón vedel poriadne plávať, bol by hviezda prvej veľkosti. To ako jazdí na kole je nádhera a ako behá ... radšej ani nehovorím. Potom už vidíme aj Miška Kulicha a ďalších a ďalších. Fandíme a fandíme ... musím to skrátiť ... výborne idú všetci Schimi, Ivan Bruck, David Sajner, Jožko Bezák, Imro Holečko.

Famózne to valí aj Slovakmanovi najslovakmanovanejšiemu - samotnému Vladovi Barónovi. Ten na trati nie je sám, skvele ide aj jeho polovička Janka. Nespomínal som ešte Mareka. Ten po skvelom plávaní zašiel aj vynikajúci bicykel a keď ho vidím na behu, viem že to bude dobré. Má to pod kontrolou a cupká si svojim jedinečným Nemčíkovským štýlom. Nejde aj moc rýchlo a vôbec nie pomaly ... ak nebude zastavovať, bude to skvelý výkon.

Marino je v cieli. Išiel svoj životný pretek a skončilo to svetovým rekordom. Som naozaj šťastný, že som mohol byť pri tom ...

Potom odovzdám deti Danke, s Jeffom buchneme jedného Radlera a fandíme ďalej. Zase je tu Marek. Už má mierne skrivený face ale ide ... už to nie je to čo to bolo ale do cieľa má už iba okolo 12 kilometrov. Nevydržím to a rozbieham sa s ním. Pôvodne som mal v pláne odbehnúť s ním 100-200metrov, ale nakoniec som s ním bežal až do cieľa. Možno mu miestami moja prítomnosť liezla aj na nervy ale ja som si to neskutočne užíval. Lietal som tam po trati hore dole, tak aby ma nikto nemohol obviniť s coachingu. Úzke miesta som musel obiehať niekedy aj niekoľko stometrovou okľukov, aby som sa pretekárom nemotal po ceste.

Bola to fasa. Marečka som doprevadil do cieľa. Potom vyzdvihol mierne rozbitého a deď sa nenápadne blížil ku koncu ... Všade po okolí sa prechádzalo rozvážnym krokom stále viac a viac pretekárov vo finišerských polokošeliach ...

Tak toto bol pretek IM Austria ... proste gulervúci deň.

Pred pretekmi ...

2011-10-20T22:35:00.000+02:00

O Klagene toho napíšem asi veľa, aj preto aby som tým, ktorí tam ešte neboli načrtol, o čom to je a prečo tam treba prísť.

Známa dvojica David S. a Marek N.

(Na tejto fotke David o tom ešte nevie, ale má pred sebou zaťoaľ svoj životný pretek)Klagen nebude o mojom triatlonovaní, hoci som tam toho natrénoval požehnane. Bodaj by aj nie, veď som bol v dokonalom prostredí, obklopený iba samým TRI TRI TRI ... až by jednému z toho ....

Ale po poriadku. Hoci preteky sú v nedeľu pre našu rodinu bol kľúčový deň už sobota. Prečo? No predsa v sobotu boli preteky Ironkids a Ironwoman. To, že budú deti pretekať sme všetci vedeli, ale to, čo som ušil na moju milú polovičku mi asi len tak rýchlo nezabudne :)

Problém vznikol, že som deti neprihlásil vopred (nikdy predtým to nebolo treba) ale tento krát som tŕpol do poslednej chvíle, či sa deti dostanú na štart. Nakoniec sa to predsa len podarilo, hoci som musel urobiť Jožka o rok starším. Síce som tým pochoval aké-koľvek šance na výsledok, ale ak by som nástojčivo trval na štarte v jeho kategórii, na štart by sa vôbec nedostal. Dostať ich na štart ma stálo celé doobedie ale stihol som ešte jedno. Prihlásiť Danku na beh Irongirls.

Ona netušila čo ju čaká a tak sa opaľovala celé doobedie až do chvíle, kedy som sa neobjavil ja so štartovým číslom v ruke a slovami : "Tu máš čislo a za 30 minút štartuješ :)" Keby ste videli jej zhrozenie. Nezostávalo jej však nič iné, iba sa rýchlo nahodiť do bežeckého a vyraziť na štart. Samozrejme behom, lebo inak by to nestihla :) Chudiatko, aspoň že boli po ceste toalety a tak sa mohla napiť ... Ale nakoniec to zvládla. Na štart som ju odprevádzal slovami: "Dúfam, že mi neurobís hanbu a zmačkneš sa." Noo, musím povedať že sa zmačkla ... a ten kto to videl tak vie že doslovne. Je to beh iba na 4,2km, ale aj to vie byť tvrdé ... veď my, čo beháme vieme. Dala do toho všetko a z asi 500 báb dobehla tak cca. do 25. miesta. Nenormálne ... v tempe 4:24/km, ale posledné metre to bola totálna deštrukcia. Na to, že behá max. 1x za 10dní 7 kilákov a to v tempe okolo 5:20/km to nebolo zlé ...

Ale ten stav po ... našiel som ju pod stromom, zmotanú, neschopnú pohybu ... po niekoľkých výzvach začala reagovať a tak sme si ju odniesli do kempu. Hovorím si: "Super, aspoň teraz poznáš, ako na tom je pretekár po preteku" že nie je schopný hneď kosiť záhradu, vysávať a pod ... Chúďa moje, v ten deň vracala aspoň 10 krát a na druhý deň to nebolo o moc lepšie.

Asi ju dorazilo aj to, že sa je ujal aktívny Mareček a presvedčil Danku, že jej pomôže jeho obľúbený kofeín. Za tú chvíľu, čo som tam nebol napratal do nej dve pilule kofeínu ... a to ju dorazilo totálne. Mareka som skoro prerazil ... Dať niekomu kto je totálne dehydrovaný kofeín ( pritom v živote nikdy nepil kávu) je naozaj sila .... Proste Dr. Nemčík :)))

Horšie bolo, že v ten deň pretekali aj deti. Ušil som si teda na seba poriadnu búdu ... navyše Jožko mal od rána teplotu a tak to bolo ešte ťažšie. Hovoril som mu: "Nemusíš pretekať, veď ťa čaká ešte tak veľa pretekov ... ", ale on si povedal, že to dokáže a dal sa dokopy tak že mohol nastúpiť.

Ironkids je naozaj geniálny pretek s perfektnou atmosférou, snáď jediný problém je v tom, že je tam strašne veľa detí a všetko strašne dlho trvá ...

Ale je tu už štartová vlna, kde štartuje Margarétka. Oproti minulému roku urobila obrovský pokrok a tak jej naozaj verím. 50-ku už odpláva skvele, depo zmákla bravúrne a na beh vyletela s takým odhodlaním, že si zabudla dať dole plaveckú čiapku. Nakoniec z toho bolo krásne druhé miesto. Skvelééé.

Najmenším sa ešte môže pomáhať v depe :)

Vzápale boja sme zabudli zhodť čiapku :)))

Potom bol na štarte Jožko. Žiaľ nie úplne v poriadku a na štarte s chlapcami o dva roky staršími a to je hodne cítiť. Ale pretek krásne zvláda a v cieli ho vítam slovami: "Pre mňa si víťaz aj keď si nedobehol prvý, Dokázal si sa postaviť na štart, aj keď si sa necítil dobre ... a dokázal si to ... "

Som na všetkých troch naozaj hrdý, prekonali sami seba a to sa ráta ...

Od toho dňa bolo našej maminke ešte dva dni nie celkom dobre, Jožko sa akoby zázrakom po preteku uzdravil a už bol v poriadku a Margarétka ... tá je vždy OK :)))

Takže toto bola naša sobota pred pretekmi a to ostatné bude neskôr ...

Že by som znovu písal ...

2011-10-16T16:52:00.000+02:00

Rozhodol som sa, že predsa len musím prestať s totálnou ignoráciou tohto blogu a žiaľ aj triatlonu a predsa len niečo napísať. Veď keď sa tak na to všetko spätne pozerám táto sezóna vôbec nebola zlá a určite stojí za to niečo o tom napísať. Len keby toho času bolo viac ...

Môj team mi čisťí kosačku po Moraviamane

To je vlastne aj dôvod, prečo som sezónu skončil už prvý augustový týždeň a o tom, čo bolo v lete som nenapísal v podstate nič :).

Tak si dávam záväzok, že si nájdem aspoň raz za týždeň trošku čas a napíšem nejaký ten dielik z môjho letného triatlonovania ...

Tuším, že som skončil niekedy koncom júna tým ako sa mi darilo na Moraviamane :)

Bol to perfektný úvod a dodalo mi to kopu chuti ...

Aby to po Moraviamane nebolo také jednoduché, opakovala sa situácia s môjho posledného štartu, kedy som musel hneď na druhý deň do Kuvajtu. Tento krát to bolo zase na druhý deň a zase na východ, našťastie nie až k šejkom, ale iba k Marekovi do Udavského, kde som si rozložil v lete viackrát tréningovo-pracovný tábor. V pondelok ráno som totiž musel byť na stavbe vo Veľkých Kapušanoch ...

Ale kašľať na stavby. U Mareka sme boli 3 dni, celá partia aj s Jeff-om. Potom sme sa presunuli ešte na jeden deň k nám do Novej Dubnice. A čo potom ...

Potom nasledoval týždeň plný triatlonu, srandy ... proste geniálny týždeň v Klagenfurte.

Mareček išiel po svojej osi, my (teda celá moja rodina) sme naložili Jeffa a vo štvrtok ráno sme nabrali smer Klagenfurt ...

Prečo do Klagenfurtu, keď tam neštartujem? No preto, lebo je to jeden geniálny event v krásnom prostredí a je tam komu fandiť ...

Dokonca musím povedať, nevaliť pred sebou balvan štartu a užívať si pretek, ktorý človek dôverne pozná, je väčší zážitok ako pretekať:)

V Kempe na Strandbade sme chytili posledné voľné miesto, našťasie dosť veľké na to, aby sa tam zmestilo naše auto (ktoré je akosi stále menšie a mienšie), náš desaťmiestny maxistan, stan pre Jeffa a Marekova psia búda ... K tomu dva kajaky, Marekov a môj bicykel, k tomu vždy aspoň jeden dva bicykle kamarátov, lebo stále u nás niekto bol ... Ja som bol z toho nadšený, Danka už menej a deti, tie si to užívali maximálne :)

A čo sme tam robili ... to je veľký príbeh a ten napíšem neskôr (ak si na to ešte všetko spomeniem). Ale aj keď nie, tak môj úhlavný kamarát Mareček mi zavolá (ako takmer každý deň) a pripomenie mi aký to bol great time ...

Moraviaman 2011

2011-06-28T09:49:00.003+02:00

Fakt neviem ako to mám napísať. Dlho, krátko ... úsmevne , vážne, alebo ako ...

Jednoducho, Moraviaman bola jedna veľká párty pre bandu kamarátov z Čiech a blízkeho okolia, ktorí sú postihnutý podobnou chorobou. Tých ľudí nie je veľa, ale asi to majú nafurt ...

Dúfam, že je vidieť to odhodlanie ....

A tak som znovu na štarte. Moraviaman je pre mňa špeciálny pretek, takmer domáci (mám to sem najbližšie zo všetkých pretekov) a tento rok štartujem navyše za domáci Moraviaman team. Takže obrovská zodpovednosť. Navyše Juro Daňek - sám najväčší Moraviamanský boss mi prizvukoval niečo o vážnosti situácie a o tom, že nakúpil medzinárodný tím a konečne chce bedňu ... . A tak sme vytvorili Moraviaman team Ja, Mareček (najväčší slovenský ironmanský Mekgajver a Jeff z Arizony. Áno tu je vidieť jeden z výsledkov nášho minuloročného ironmanského ťaženia po svete. Jeff nás zobral v Arizone bývať k sebe, tam sme ho úplne zblbli, donútili ho zošlapať Grand Canyon dole aj hore a skoro pri tom zomrel ..., o tri dni nato sa prihlásil na IM Arizona na ďalší rok .... A potom začal trénovať... niekedy pred dvoma mesiacmi sme ho zlomili, aby nás prišiel len tak pozrieť, že ho zoberieme do Klagenfurtu na ironmanskú stanovačku :))). Keď už mal zabookovanú letenku sme mu oznámili, že je prihlásený na Moraviamana a že bude štartovať :))) Bol z toho asi dosť mierne povedané prekvapený ... ale je tu a je na štarte :))))

Keď súperi videli náš a to doslova internacionálny team, tak sa nám pokúšali všemožne skomplikovať pretek :))) Omylom mi niekto zobral neoprén aj čiapku a dostal som ho naspäť až tesne pred štartom ..... . Škoda, možno by sa mi lepšie plávalo bez neho ...

S Michalom Urbánkom sme mali miesto vedľa seba ... asi to tak malo byť po celý pretek a bolo :)

Ale je tu sedem nula nula a párty môže začať. Vrháme sa do vody a to doslova po hlave, pádlujeme v tých gumách ako keby nám boli v pätách všetci otrokovickí žraloci, špeciálne nasadení do šterkáča Jurom a Silvou pre túto príležitosť ...

A tak makám ako blázon, ja fakt veľké zubaté ryby nemusím ... V jednu chvíľu, asi 10 sekúnd po štarte som dokonca aj pred Tomášom Martínkom a to asi nie je dobre ... A tak si radšej hľadám spoľahlivého vodiča. Rozhodol som sa pre Vabroucha. Je veľký, dobre rozráža vodu a tak to považujem za dobré riešenie. Dobré riešenie to bolo asi po druhú bójku, tam sa Vabrouch rozhodol, že ma odpojí ... :))) asi preto, že sa rozhodol, že on si zase zapláva za iným medveďom Tomom Bednářom. A tak je to v pr... Áááále je to jedno, nachádzam iné nohy a vešiam sa za ne. Tie nohy kopú ako bláznivé, pripadám si ako vo virpúle. Ale vďaka aj za to ... A takto to ide jeden a pol kola. Potom, neviem čo som vlastne robil, ale vľúdila sa mierna navigačná chyba ... a tak ma odpáral aj kopáč. Návrat na trať ma stál tak pol minútky a kopu sprostých slov. Týmto sa hlboko ospravedlňujem Jožkovi Bezákovi, z ktorého som si robil skoro rok srandu z toho ako blúdil v jazere v Regensburgu :)))). Ja som dokonca zablúdil v Otrokovickom šterkáči ... A tak sa prepadávam do ďalšej skupinky, tam už je mi hej, tempo je fakt rekreačné a tak sa len tak veziem. Ale je to tak dobre. V neopréne je mi horko a tak si tam stále púšťam vodu, nech sa úplne neuvarím. Ale som z vody, nechce sa mi ani pozrieť na hodinky, lebo viem že to bude úplne zlé, ale čo už, bývalo aj horšie .... veď ešte nie je koniec ...

Depo, to už viem rýchlo ako blesk, a tak už aj mastím na kolo. Cyklistika to je asi najsrandovnejšia disciplína ... konečne má človek čas poriadne sa poobzerať po okolí, okukať ako sa majú súperi (alebo kamoši), užiť si vrtochy počasia, zmoknúť, byť zbombardovaný krúpami, uschnúť keď niekto proti vám stále púšťa ventilátor ... potom znovu zmoknúť ... Zopár krát vyletieť z cesty, keď človeka idiot za volantom kamióna vytlačí až mimo cestu ... A samozrejme je tu konečne príležitosť poriadne sa najesť a napiť. Takže cyklistika je vlastne taká gurmánska vložka medzi plávaním a behom. Ja som osobne na tom kole točil tými mojimi mierne prerastenými koncovkami, až som to dotočil do cieľa čuduj sa svete na druhom mieste v tesnom závese 13-tich minút za motorkou Vabrouškom :)))

Luky Krpec sa za mnou držal asi 100 kilákov ... išiel naozaj parádne

Beh to je niečo úplne iné ako nejaká tá cyklistika. Hlavne pre takých ako som ja, čo im príroda nadelila baculatejšie nožičky ako by sa patrilo ....

To mi bolo hej ... svet bol farebný a krásny ...

Ale pokúsim sa s tým popasovať. Vybieham s rozvážnym krokom a len dúfam, že to nejako dobojujem. Viem, že náskok nemám veľký a tak Rudu Cogana vôbec neriešim (ako obyčajne), ale hneď za ním sa rúti Mišo Urbánek a ten mi pred tromi týždňamina behu tak naložil , že som z toho naozaj urobil hĺbkovú analýzu, dôsledkom čoho boli dosť nepríjemné dlhé bežecké seansy, ktoré mali jediný cieľ ... znova vysekať z hrubého neotesaného polena niečo, čo bude schopné sa v maratonkach pohybovať tak, aby to nevyzeralo, že iba ja nesiem v batohu tehlu a ostatní okolo mňa fičia.

Ale fičali, Vabrouch lietal svojimi vabroskokmi, Rudo svojimi nimikrokmi a Michal bol na každej otočke bližšie a bližšie ... .

Na takom maratóne má človek čas na všeličo, užíva si to (pokiaľ vládze), povzbudzuje (pokiaľ mu stačí dych), registruje povzbudzovanie ostatných (pokiaľ ešte vníma) a to mu umožňuje nejako sa domotať do cieľa ... A že toho povzbudzovania bolo poriadne veľa ... ďakujem vám priatelia, strašne mi to pomáhalo, Jirkove slová o nejakej zodpovednosti, alebo niečom takom :))), Pepínove vtípky .... perfektný servis (vždy som vedel koľko je kto za mnou) .... bohužiaľ vždy som sa dozvedel negatívnu informáciu :)))

Kto si myslí, že táto fotka je čiernobiela, tak sa mýli ... ja som to v týchto chvíľach naozaj takto videl, len kontúty boli menej ostré ...

Hlavne som mal kopu času porozprávať sa aj s najvyšším šéfom, všeličo mu nasľubovať, a keďže máme dlhoročne dobré vzťahy dúfať, že mi pomôže sa dotackať do cieľa na bedni ...

V poslednom kole to už vyzeralo všelijako, ale nejako som predsa len zabojoval a to spôsobom, že som sa úplne rozšrotoval, pred sebou videl iba hmlisto siluety nejakých postavičiek sa prirútil do cieľa. No, a to sa nakoniec podarilo ...

Ale v závere sa mi rozjasnilo ... a posledný 226000. meter som si aj podskočil ...

A potom som si už mohol konečne začať vychutnávať deň ... a že som si ho vychutával :)))

Nakoniec sa nášmu medzinárodnému Moraviaman tímu podaril krásny výsledok a finišovali sme na treťom mieste a tak sme si deň užili priam dokonale ... Jeff zvládol svojho prvého Irona a Mareček predviedol kvalitný profesorský výkon, ktorý história ocení až niekedy keď budú známe súvislosti a tí čo sa naháňali na trati tu už nebudú ale on stále áno :))))

Takto som vystískal Marečka v cieli ... keby ste však vedeli, čo mi na to povedal ...

A aký bol Moraviaman? Výborný. Je to môj srdcový pretek a bol naozaj skvelý ... nakoniec ako vždy.

Silva, Jirko ďík ...

Náš tím na pódiu ... nabili nás iba Vabrouškovci a Rakeťáci ...

... autorkou týchto super fotiek je Jitka Sečková, za čo jej veľmi pekne ďakujem ...

Czechman 2011 pretek a po preteku

2011-06-07T21:59:00.000+02:00

Tak teraz niečo o mojom preteku...

Priletel vrtulník a bolo odštartované. Stál som v prvej línii, takže žiadne predieranie sa, trošku som zabral a bolo vymaľované. Tieto, dovolím si to povedať, malé preteky majú jednu veľkú výhodu ... vo vode nie je žiadna bitka ... alebo aspoň nič podobného, čo sa odohráva v sérii Ironman. Hneď po prvých záberoch cítim, že je to ono. Konečne to, na čo som dlho čakal ... dobrý pocit z plávania. Po asi tak 300 rýchlych metroch sa to konečne ukľudňuje, nachádzam si miesto za plavcom, ktorý má už asi niečo odplávané ... pláva rovnomerne, nohami kope minimálne a ide úplne priamo. Doslova ideálny vodič. Za celý čas plávania sa ani nemusím pozerať, kde je bójka, proste sledujem nohy a to je všetko. Za 26minút a 58 sekúnd vyliezam z vody, cítim sa výborne ... Konečne spokojnosť s plávaním ... po dlhej, dlhej dobe (veď som pre to aj niečo urobil za posledné 3 týždne ... a malo by to byť v lete oveľa lepšie).

S vyzliekaním neoprénu mám už nejakú tú prax a tak kým borci predo mnou hľadajú zipsy ja už mám polovicu neoprénu dole. Depo vybavuje celkom rýchlo, len okuliare nie a nie zastrčiť do prilby, musím preto zastaviť, ale to je zdržanie na 3 sekundy, takže nič sa nedeje. A som na kole. Predpokladám, že po plávaní som tak okolo 30. miesta (v skutočnosti som bol 21.) a tak si hovorím trošku na to prišliapnem, pozbieram zopár borcov, nájdem si dobré miesto a tam to ukľudním.

Na prvých 15 kilometroch predbieham asi 6 tich, jediný, kto akceptuje moje tempo je Lukáš Slatinský. Asi na 20. kiláku som sa dostal za ďalšieho Lukáša, tento krát Vrobela. Idem za ním po otočku a ešte kúsok a potom ho predbieham v jedinom kopčeku na trati. Nejakú dobu idem vpredu a potom ide Lukáš Vrobel predo mňa.

Takto sa vymeníme ešte raz a asi od 35 kilometra je Lukáš stále vpredu. Jeho tempo mi vyhovuje a tak nemám čo riešiť, idem stále asi tak 15 metrov za ním, aby nebolo pochýb o tom že nehákujem. Takto je to až do konca prvého kola. V druhom ma predbieha aj Lukáš Slatinský, ale ideme stále spolu ako skupinka, vpredu dva Lukášovia a ja :))). Na otočkách si sledujem odstup od čela pretekov a som milo prekvapený, že to nie je nič dramatické ... po prvom kole asi 4 minúty. V priebehu druhého kola predbiehame ešte asi troch borcov, dokonca po otočke na krátkej vložke ala Paris Roubaix aj Andreja Orlického.

Na kockách doslova okolo neho preletíme. Nič mimoriadne sa na kole už nestalo, len točím pedálmi v intenzite ktorá je celkom primeraná (aspoň si myslím) a mám pocit, akoby som cyklistikou prešiel ako nôž maslom. Po dvoch hodinách a 17-tich minútach je dobojované. Sám som prekvapený, po tom čo jazdím 2 mesiace na kole a na kosačke mám najazdených iba 600 kilometrov to nie je najhoršie (dokonca je to 7-mi najrýchlejší cyklistický čas). Depo zase v pohode, celkom rýchlo ... ale cítim, že beh bude dnes bolieť.

Je naozaj horko, slnko praží a to ja nerád. Ako náhle bežím rýchlejšie začínam sa prehrievať a nie a nie to uchladiť. A k tomu som v podstate iba dva dni po chorobe ... takže si hovorím "Len to nejako prežiť, utekať, utekať a utekať ... nikde nezastavovať." Heslo dňa znie: "Čím rýchlejšie pobežíš, tým skôr to budeš mať za sebou". Kukám na hodinky a hovorím si: "No keď to pobežím aj pomaly za 1:30 aj tak to bude môj najrýchlejší poliron." Ako strašne sa dá mýliť som však zistil už niekde na treťom kilometri. Prvé dva boli v pohode ale ten tretí? O 4:15/km som si mohol nechať iba zdať.

Predbieha ma Orličák, ten zase letí, niet pochýb, že bude najrýchlejší na trati. Prvý krát vidím Vabroucha, je prvý, ale nebeží nič-moc. Za ním vidím Karla Zadáka a to je fakt pohľad, ktorý sa nevidí často. Zalomený v predklone sa potáca krokom po ceste. A to čo je? Karči Džalaj beží skvele a ide dopredu ... a takto nejako sa to odohráva, sranda to sledovať, ale nie je sranda bežať. Fakt som už prehriaty a čakanie na občestvovačku niekde na 8-mo kiláku je nekonečné. Na nej vylejem na seba snáď všetko, čo tam majú a vypijem toho tiež požahnane :). Tu prežívam najhoršie chvíle a bežím fakt pomaly ... kiláky tesne pod 5min/km. Je poriadne teplo, ale zdá sa, že sa začína mračiť. Mierne sa ochladzuje a tým sa aj ja mierne preberám.

Dokončujem prvé kolo, pozdravím sa s Dankou a deťmi a idem ešte na chvíľu do roboty :) ... V druhom kole je to veselšie, nikto ma už nepredbieha, v podstate som si to odsledoval ... nikto by ma ani nemal predbiehať. Stretám Kiku Lapinovú a je jasné, že to vyhrá ... má už iba minimálnu stratu. Sranda je sledovať aj čelo pretekov ... Karči Džalaj je už tesne za Vabrouchom, ale krásne sa rozbehol aj druhý Karel a Orličák je úplne iná liga. Ako to dopadne??? Uvidím asi až v cieli. Postupne teplota klesá a ja bežím už celkom v pohode kiláky po 4:25/km a viem, že cieľ je už blízko. Už iba posledná zátačka, viem že za mnou nikto tesne nie je a tak počkám na deti a spoločne prebehneme cieľom.

Krásny finiš. Dal som to. Čas behu úplne zúfalý 1:38:56, ale v kontexte okolností a ostatných bežeckých časov to snáď nebude až taká tragédia. Celkový čas preteku bol 4:25:38, celkové 13. miesto a 3 miesto v kategórii M35.

Na víťazného Vabroucha som stratil 15 minút. Spokojnosť? Asi by mala byť. Nič som od preteku nečakal a dopadol som z mojich troch štartov na Czechmanovi najlepšie ... a pritom konkurencia bola naozaj poriadna. Dokonca prvá bedňa v kategórii na Czechmanovi. Toto sa mi tiež vyhýbalo ... Niet čo dodať - Musím byť spokojný.

A ako to celé nakoniec dopadlo ... to už aj tak každý vie. Vabrouch udržal prvé miesto, Karel Zadák nakoniec prešprintoval Andreja a na Karola Džalaja zostalo 4. miesto. Skvele dopadol aj môj veľký kamarát Jožko Bezák, ktorý porazil všetkých svojich kamarátov/súperov a vyhral druhú najstaršiu kategóriu. Kika Lapinová s prehľadom zvíťazila a krásne išla aj Svetlanka Lipárová, ktorá skončila celkovo 4. a samozrejme vyhrala svoju AG. Baby bežali úplne skvele, len do kelu, keby sa naučili už konečne plávať :)

Po pretekoch sme sa mali tiež skvele. Nemá kedy to tu všetko rozpisovať tak iba heslovite.

Porozprával som sa z kamarátmi, ktorých som už dávno nevidel.

Dobre sme sa najedli :))) to je základ ... , zobrali cenu za 3. miesto, kúpili šampanské, zohnali drevo na oheň a prišli do nášho kempu. Nachystali sme si oheň, prípitok a oslávili sme krásny deň. Posedel sme pri ohni až do 11-tej a bolo nám fajn. Deti už boli úplne hotové a asi prvý krát v živote sa sami pýtali spať. Tak sme ich uložili a my s Dankou sme ešte zostali chvíľu sa pozerať na hviezdy ...

Druhý deň sme hneď ráno nafúkali kajaky a kajakovali sme až do poobedia a potom hurá domov.

Tak toto bol náš Czechman.

Ešte odkaz pre Toma Petra : Tome, bol to fakt perfektný pretek, bez pripomienky ... určite najskvelejší, na akom som bol v Českých končinách. Vďaka.

Vlado ... aj ty si bol priam GULERVÚCI :))) ... budem ťa za to povzbudzovať v Klagenfurte :)

Ešte jedno poďakovanie ... za naozaj poriadnu kopu krásnych fotiek, autora poznám iba jedného Jitko ďík.

Czechman 2011 ... pred pretekom

2011-06-06T22:36:00.000+02:00

Keďže už je zo mňa "bloger" tak sa asi patrí niečo napísať.

Napíšem to asi trošku inak ako som písal doteraz, možno práve aj preto, že sa aj môj pohľad na triatlon mierne zmenil.

A napíšem toho aj trošku viac, lebo také skvelé podujatie ako bol Czechman 2011 si to zaslúži.

Na Czechmana sme sa vybrali celá rodina a pojali sme ho ako rodinný výlet. Už týždeň pred štartom som intenzívne zbieral informácie o nafukovacích kajakoch a všetkom okolo toho. Proste som chcel splniť synov sen, voziť sa na kajaku, samozrejme semienko jeho vzťahu ku kajakom som mu zasial ja už dávnejšie. Ale on bol tou hnacou silou, ktorý nasmeroval celú rodinu, aby sme sa začali venovať aj tejto aktivite. Týmto ďakujem Vláďovi Diatkovi za zodpovedanie mojich dotieravých otázok ohľadom kajakov a vesiel :).

Takže, po ceste sme sa stavili v Gumotex-e v Břeclavi a tam nás už čakali dva krásne kajaky (jeden dvojmiestny a jeden jednomiestny), veslá, pumpa ... . Všetko sme to pribalili do už aj tak plného auta a nabrali sme smer Czechman.

Deti strašne radi bývajú v kempe a ja som si jeden dobrý pamätal z pred dvoch rokov a tak som objednal miesto v obytnom prívese v Autokempe Buňkov pri Přelouči. Vedel som, že sa im tam bude páčiť, príves 10 metrov od jazera, ohnisko ... proste pre nich dokonalé prostredie. Pre nás s Dankou zase kopa starostí, ale to už jednoducho tak chodí ... :)

Po príchode do kempu sme iba rýchlo vyhádzali " nepotrebný staf" a mazali sme na miesto pretekov, lebo o hodinu sa mala začať Triatlonová školička" pre mojich dvoch malých pretekárov. S malými problémami sme miesto pretekov našli a už sme sa tešili na to ako Jožko s Margarétkou pôjdu do školičky. V podstate sú to ostrieľaní borci, o triatlone toho na ich vek vedia naozaj veľa, ale školička im neuškodí ... aspoň si prejdú trate atď ... :)
Takže rýchlo vyhádzať všetko z kufru, zmontovať bicykle, zobrať všetky potrebné veci a deti a hurá do školičky. Deti dostali podrobne vysvetlené trate a potom si ich aj vyskúšali. Vrhli sa do vody, skúsili si depo, odbikovali aj odbehli. Organizátori preložili trať cyklistiky z asfaltu do terénu, ale keby na spevnený povrch ... oni to preložili rovno do poriadne hrbolatej trávy. Z tohto som mal naozaj obrovské obavy. Ako to tá moja Margarétka prejde. Je hrozne maličká a na bicykli má iba 16" kolesá, čo je obrovský hendikep... ale ona si s tým poradí.

Po školičke zase všetko zbaliť a premiestniť do kempu a vybaliť :)

Sobota pre nás začínala skoro. Budíček o siedmej, rýchle raňajky, balenie a presun na štart. Deti mali prezentáciu už o 8:00, takže to boli pomerne veľké fofry. Všetko zase zmontovať, zaregistrovať deti, prichystať im štartové čísla, uložiť veci do depa a ešte raz im všetko vysvetliť. Medzi tým som sa odbehol zaregistrovať aj ja :).

A máme tu štart najmladšej kategórie 8 ročných a mladších, kde štartuje aj Margarétka. Má iba 6 rokov a je ešte iba škôlkárka.

Deti čaká 50metrov vo vode, kilometer na biku v ťažkom teréne a 300metrov behu. Vrhá sa do vody a začína kraulom a presne tak ako som jej povedal, keď bude cítiť, že už nevládze prechádza na prsia. Z vody vybieha v pohode, veď 50-ku pláva pravidelne na tréningoch. Keďže ešte nechodí do školy, môžem jej v depe pomôcť, ale nerobím to, lebo fakt všetko zvláda perfektne. Nahadzuje prezadzovačku s číslom, obúva tenisky, pripína si prilbu. Akurát jej podávam bicykel, lebo ho má na stojane a ten jej zaklapujem ja. S obavami sledujem, ako jej to pôjde po tých hrboloch. Ale ide ako guľa. Síce raz padá, ale hneď sa zdvíha a trieli ďalej. Prichádza s veľkým náskokom do depa. Odkladá bicykel a prilbu a už je na trati behu. Bežím popri nej a s úžasom sledujem ako sústredene ukrajuje metre z trate. Volám na ňu: "Margarétka nemusíš na ponáhľať, si prvá a máš veľký náskok."

Ale ona akoby tomu nechcela veriť, mastí ďalej a pribieha do cieľa. Vlado Baron hlási, že tu máme v cieli prvú pretekárku a Margarétke dochádza že naozaj vyhrala. Bolo úžasné sledovať, ako toto malé dievčatko všetko perfektne zvláda a pripravila mi obrovskú radosť.

Ale v podstate sa ani nemáme kedy vytešovať, lebo už je pripravený štart staršej kategórie a tam štartuje Jožko. Poprajem mu veľa šťastia a už sú aj vo vode. Čaká ich 100m vo vode, 2km terénnej cyklistiky a 600m behu. Jožko z vody vybieha na celkom peknej pozícii, depo zvláda skvele a už je na kole. Tu ale strašne stráca.

Má iba 20"kolesá a všetci jeho súperi majú 24", alebo 26", čo je pri prejazde trávou a jamami obrovská výhoda. Takže na cyklistike sa prepadol dozadu. Depo zvládol výborne a na behu sa strašne snažil, ale stratu už nedohnal. Dobehol na štvrtom mieste.

Bezprostredne po preteku sa malo konať vyhlasovanie víťazov ale nejako sa to naťahovalo. Nakoniec sa konalo asi s pol hodinovým oneskorením. To už som bol poriadne nervózny, lebo ma v aute čakalo rozmontovaný bicykel, nahádzané veci v ruksaku a igelitka z prezentácie. Do uzavretia depa bolo asi 15 minút. Všetko som to rýchlo zmontoval, pobalil a na bicykli odšprintoval do depa. Po ceste som ešte stihol deti na stupňoch víťazov, urobil nejaké fotky :).

Z Vabrouchom sme išli poslední do depa ... On s rozbitou hlavou a ja s hlavou v smútku, že som si zabudol anticrampy a nemám ani len čistú vodu vo fľašiach. Nebolo nikoho, čo by mi dal čo i len čistej vody ... Našťastie som stretol Bezákovcov a Štefka mi doniesla naplnené bidony čistou vodou. Anticrampy sa mi tiež podarilo zohnať od Pavla Davida. Už odchádzam z depa a stretávam Richarda Malinu. Už z úplného zúfalstva sa ho pýtam, či nemá niekde po ruke jonťák ... a on že áno. A tak rýchlo šprintujem do depa po moje fľaše z čistou vodou, pribieham k Richardovmu autu a pridávam tam ten zázračný prášok. Je skvelé mať toľko kamarátov, ešte raz vám ďakujem. V tom zisťujem, že som sa v tom zhone nestihol ani najesť. Našťastie je Danka nablízku a tak sa dostávam do auta a môžem doslova do seba nahádzať ryžu s ananásom. Keď odkladám jedlo a zatváram auto je presne 40 minút do štartu. Už úplne hotový ešte mažem do depa a pripevňujem tam na bicykel fľaše s jonťákom. Do štartu je 30 minút a ja si konečne od siedmej ráno sadám a zisťujem, aký som uťahaný. Kto toto neabsolvoval, tak nevie. Fakt poslednú hodinu som prežil v strese a až teraz mi dochádza, že vlastne aj ja budem pretekať. Ale po takejto šichte?

Nič-to, už s tým nič nenarobím, nezostáva mi nič iného, iba sa ukľudniť a skúsiť sa skoncentrovať na to, čo ma čaká. Vypočujem si rozpravu ... až tam sa dozvedám, aké sú trate :) a súkam sa do neoprénu. Pomaly sa idem rozplávať a postaviť sa na štart :) ...

Ale to už bude iný príbeh a o ňom zajtra :)

Triatlon Senec :)

2011-05-30T18:33:00.001+02:00

Konečne to bolo tu. Blíži sa prvý pretek sezóny a ja sa chystám predať všetko to, čo som natrénoval :). Ale po poriadku. Tento pretek som si vybral len ako zábavu a rýchlejší tréning pre naozajstné preteky. Javilo sa mi to ako dobrý nápad, odtestovať po polroku neoprén, znovu si vyskúšať atmosféru pretekov a proste niekde vypadnúť.

Neočakávane ma však od štvrtka začala lámať nejaká viróza. Hrdlo bolelo, začal som kašľať a vo štvrtok večer tam už bola aj teplota. V piatok ešte horšie, slabosť a od obeda znova aj tá blbá teplota - ale iba taká malá (to sa nepočíta). No nič nahodil som dva Paraleny a išiel som na stretávku spolužiakov zo strednej školy po 20-tich rokoch :))) . Atmosféra dobrá, len mne nebolo najlepšie a tak som to tam zabalil okolo polnoci a išiel som sa radšej vyspať, veď predsa zajtra sú preteky :)))

A je tu nedeľa. Preteky sú až poobede a tak mám na všetko kopu času. Ráno mi volá Mareček z miesta činu, že nech radšej ani nechodím, že je tam apokalyptické počasie. Zima, fučí, leje ... všetko zlé. Ale ja keď sa už raz rozhodnem. A tak som zbalil pretekové serepetičky, kompletnú rodinku a vybrali sme sa do Senca na Slnečné jazerá :)))))

Sme na mieste, konečne vidím kopu triatlonistov, som medzi svojimi ... to je paráda. Rozhovory s kamarátmi sa snažím obmedziť na minimum, keďže som tu s rodinou a nerád by som im to tu znechutil, hlavne keď počasie je také hnusné ... veď komu by sa chcelo pretekať pri 12 tich stupňoch, ale hlavne komu by sa chcelo postávať pri trati dve hodiny .... :)))

Ale aby som to skrátil ... presuniem sa rovno na štart.

Veci uložené v depe, oblečený neoprén a dokonca sa idem rozplávať. Normálne to nerobím, predsa len "normálne dlhé preteky" sú o niečom inom, ale tu sa predsa len bude plávať iná palba, tak radšej, aby ma niekde neseklo, predsa už nie som najmladší :))). Okrem toho mám na sebe neoprén po prvý krát v tomto roku.

Odštartované. Od prvých záberov cítim , že nie je sila, ale posúvam sa smerom k prvej bójke. Som pri nej v prvom velikánskom balíku a celé sa to tam zastavuje ... toľko sa nás tam tlačí. Porom sa to už naťahuje a ja sa postupne dostávam na chvost a mňa úplne odpoja a plávam sám. Diera predomnou sa neustále zväčšuje a ja sa borím úplne v území nikoho. A takto to ide až do konca plávania. Normálne by to až taký prúser nebol, ale v krátkom triatlone s povoleným draftingom je to priam zúfalá situácia. No nič, nasadám na bicykel a vydávam sa na sólo jazdu v preteku s povodeným hákovaním ... a tak som sa tešil, že si to vyskúšam. Za mnou je iba Lenka Fanturová ... asi tak 50metrov, počkať ju, alebo nie, predpokladám, že aj tak by som išiel stále vpredu a tak si idem svoje ... v hnusnej zime a hlavne v neskutočnom protivetre, kde točiť nad 33km/h je vlastne nemožné. Nič sa nedeje až po obrátku na 10.km, tam iba zisťujem, že ma dobieha balík asi 7 pretekárov a sú tak 400m za mnou. Stále idem sám, balík ma dobehne na15. kilometri a ja sa konečne veziem. Kombinácia jazdy v balíku a vetra v chrbte spôsobuje, že mám pocit akoby som sa vlastne iba viezol na motorke, vlastne iba karujem. Snažím sa balík zrýchľovať, vždy keď som na špici. Som tam vždy aspoň dvojnásobok ako ostatní, ale ako náhle zaleziem vystriedať rýchlosť úplne upadá.

Sme na otočke v polovici, zásek na balík pred nami je asi minúta a tak hovorím kolegom "Šlapnime do toho trošku, a za 5 minút ich máme". Ale kdeže, ide to zase iba keď som vpredu. Nakoniec to trvá asi 5 kilákov a balík dobiehame. Hneď sa snažím nastúpiť a roztrhať to, ale zase nikto ... zbabelci, čo sa radšej iba vezú. Skúšam to ešte zo 3 krát, ale nemá to cenu .... nikto, začnú šlapať iba keď som 50metrov pred nimi, aby ma docvakli ... :))). Nemá to cenu a tak sa zmierujem s tým, že dôjdeme spolu. Tak sa aj stáva. Depá sú stále mojou slabinou, neviem to tak rýchlo ako klasický krátkotratiari ... ale to, čo sa im podarilo vymyslieť v Senci nemá obdoby. Totálne neregulérne depo. Keď som si dával kolo do zadného radu, vôbec by ma nenapadlo, že si dva krát navyše obehnem celé depo narozdiel od borcov, ktorí mali bicykle v prvom rade. Toto je naozaj obrovská hanba pre usporiadateľov, že nezvládajú takéto elementárne veci pri poriadaní 25. ročníka. Takže z balíka samozrejme vybieham posledný a to so slušným zásekom. Ale už na prvých 500metroch väčšinu predbieham a ostatní sú iba otázkou krátkeho času. Nebeží mi to. Tepy sú nízke, v podstate bežím tempo ako na polovičnom irone a tepy ako na tréningu pri stredne rýchlom behu. A ešte k tomu ma pichá v boku. Zmierujem sa s tým, že dnes to žiadny zázrak nebude a vyklusávam rovnomerným tempom až do konca. Sledujem ako si to na špici rozdáva Pali Šimko s Ukrajincami a bratmi Čechmi a ako Karči Ďalaj ľahúčko ukrajuje z bežeckej trate. Nehovoriac o elegantnom behu Orličáka ... tak keby som to vedel ... :)))). Dobieham do cieľa ako 22. Aspoň že ma nepredbehla žiadna baba a veterán. V cieli som v stave, ako keby som nič nerobil ... žiadna bolesť, žiadna tuhosť, proste mám pocit ako keby som ani nič nerobil ... ale rýchlejšie to nešlo.

Mám z toho také zmiešané pocity ... v hlave sa mi víri myšlienka, že tomuto druhu športu s povoleným draftingom vôbec nerozumiem ... je to o vychcanosti a "taktizovaní" nie o pretekaní ... ale zároveň je to o plávaní, myslím, že by som si aj dobre zabicykloval, keby som vedel lepšie plávať ... takže je to moja chyba.

Ale aby som to zhrnul : dokončil som na celkovo 22. mieste za (swim 19:04,3 bike 1:09:32,0 run 38:55 ) 2:07:31,4.

A čo bolo po preteku? Zima. Asi tak 20 minút po preteku ma začala brať poriadna zimnica, triaslo ma ako osiku a tak sme sa rýchlo zbalili a mazali domov. V aute kúrenie naplno ale ja nie a nie sa zohriať. Doma hneď horúci čaj, teplota 38,5 a takto to bolo aj celú nedeľu. Len sa pridal oveľa intenzívnejší kašeľ. Nevadí, aspoň si poriadne oddýchnem pred Czechmanom :))).

Tak v sobotu opäť na štarte!!!

Zase niečo po dlhom čase :)

2011-05-10T10:12:00.001+02:00

Strašne dlho som nič nenapísal. A keďže sezóna sa blíži tak by sa asi niečo patrilo.

Pokúsim sa chronologicky popísať moje počiny od doby, kedy som uverejnil posledný príspevok ... a to bolo koncom marca po Bratislavskom maratóne :)

Po maratóne ma pomerne dosť boleli nožičky a tak som v týždni po ňom po prvý krát v roku 2011 nasadol na bicykel a natočil nejaké kilometríky. S hrôzou som zistil, že už to nie je to, čo to bývalo. Doslova som sa na kole vliekol a mal som problém na prvom "tréningu" odtiahnuť 60kilákov priemerkou 25km/h po rovine :). Na prekvapenie ma nebolel zadok ... ale to bolo jediné pozitívum :)))) keď nehovorím o tom, že som si zase vyskúšal tretry ... a zistil som, že nohy mi opäť nenarástli.

V duchu, že všetkého moc škodí som strávil, ja ani neviem, asi tri týždne. Započul som fámy o sebe, že všade rozširujem ako netrénujem a pritom buším a v tajnosti sa chystám rozbiť celý svet :))) Je to fakt na zasmiatie, popri 15-tich hodinách priemerne strávených v robote som toho naozaj veľa nenabušil ... takže svet sorry ... zase ťa nerozbijem. Vrchol všetkého bol týždeň pred AKCIOU ROKA - sústredením v Chorvátskom Pakoštane. Od pondelka do piatku som odtrénoval presne 40 minút a to vo vode. Pozitívum je to, že som si od 1.apríla zase po štyroch mesiacom začal písať tréningový denník. Nie preto, že by to mal byť aprílový žart, ale dúfal som, že keď ho znovu začnem písať tak bude mať aj nejaký obsah. Za tie posledné 4 mesiace by to bola iba kopa nepopísaných listov. A potom to prišlo. Tri dni pred odchodom do Chorvátska sa v robote predsa len rozhodlo, že tie 4 pracovné dni bezo mňa vydržia a ja som si mohol spolu s Marečkom zabookovať posledné miesta v autobuse. A tak som v piatok večer totálne zmagorený z roboty nasadol do autobusu s cieľom za týždeň si poriadne vyčistiť hlavu od všetkých tých sračiek, ktoré sa mi tam nahromadili počas zimy. A ak sa podarí aj niečo potrénovať.

Už pri vstupe do autobusu na mňa dýchol ten správny spitit, ešte som sa snažil krotiť emócie, ale keď sme v Blave nakladali Triklubákov a zjavil sa tam aj môj mladší, ale o to väčší teamový parťák, kráľ Udavského a najzáslúžilejší v strednej a východnej Európe a priľahlých Ázijských destináciách, postupne som sa dostával do varu. V buse po odsledovaní geniálneho počinu amerických filmových tvorcov s názvom "Smrtiace skaly" (alebo gule) ja už asi ani neviem ... v podstate jediné, čo mi utkvelo v pamäti bolo " tady je Evžen, ustředna" so tvrdo zaspal a zobudil som sa až pri Jadrane.

A čo nasledovalo ... vyhádzanie vecí, rýchle zmontovanie kola a prekvapenie z Francúzka, ktoré mi doručil sám kuriér z východného Slovenska :))) v podobe troch nových dresov Kiwami, šušťákov, šiltov, race beltu, fliaš, warmerov a ja neviem ešte čoho všetkého. Bola toho celá kopa ... takže bude v čom pretekať, len aby boli aj nejaké preteky ... rozhodne mám viac dresov ako je pretekov v roku :)))).

A potom nasledoval prvý "tréning" na kole ... Tréning sa odohrával v štýle "ukáž čo vieš" ... proste pointou tréningu bolo ukázať čo, kto a koľko doma natrénoval a roztrhať balík na franforce ... Tréning sa vydaril (uvisel som všetky nástupy) a tak som spolu s Paľom Heretíkom (s ktorým som v podstate odtrénoval celé sústredko až na ranné behy) mohol spokojne vyklusať moje kamenné nohy. Našťastie sa po tomto tréningu väčšina ľudí umravnila, každý sme už vedeli, kto je boss a kto je domestik a tak sa zvyšok sústredenia odohrával v pokojnej už naozaj tréningovej atmosfére.

Nebudem nikoho unavovať detailami, veď každý vie ako sa trénuje.

Takže iba holé fakty :
8 dní pobytu aj s cestou
tréning 3 dni stupňovane + deň voľna + 4dni stupňovane
objem : 922km cyklistika a 107km beh ... odtrénované 39 hodín

sám neviem ako som to zvládol v podstate z ničoho, ale ku koncu som sa cítil na kole stále lepšie a na behu horšie :))))
Sústreďko bolo naozaj super vydarené, proste geniálnych 8 dní .... niet čo dodať fakt som si neskutočne psychicky oddýchol a poriadne sa fyzicky zhumploval...

Ešte raz veľká vďaka kamaráti bolo to viac ako skvelé.

A potom som bol Back in the reality.

Prišiel som celý navnadený, že predsa len niečo skúsim odpretekať, ale stále to akosi nejde zatriediť si čas a tak ma znovu chytil triatlonový pesimizmus a pocit, že aj keď chvíľku odtrénujem poriadne, zase to príde nazmar, lebo prídu dni, kedy sa nedá robiť vôbec nič ...
A k tomu, evidentne potrebujem oveľa viac času venovať sa deťom.

Koniec koncov práve tí moji dvaja nezmari + ctená manželka držia v ruke kľúče od izby kde je zamknutý môj pretekový equipment takže keď si budem chcieť zapretekať, a zbaviť svoju rodinu aspoň na pár dní mojej maličkosti, tak si to pekne vopred odpracujem – a vlastne nazberám dosť energie na závod :) a potom sa zase rozsekaný a pekne zo stianutým chvostom vrátim k žehliacej doske a k vareniu :))) haha.... aaaale tak zlé to hádam nebude :)

Ale aspoň už viem že všetko nie je len o triatlone....
Či?

... týchto zopár nesúrodých myšlienok sa zrodilo v mojej hlave po absolvovaní prvého seriózneho plaveckého tréningu po dlhej dobe (plával som od 6:30 ráno do 8:00 ... čo je úplne proti môjmu presvedčeniu, bez rannej kávy ... ) ... takže nie všetko možno bude tak ako som napísal hore :)))

... ale musím končiť, lebo ruky ma bolia jaxviňa a už nevládzem ani ťukať do klávesnice ...

pozn. toto sa zrodilo v mojej hlave :) v piatok 6.5 ale odvahu a čas na publikovanie som si našiel až v útorok ... ale zase stíham toto ...

takto nám bolo dobre v sobotu až na tú poslednú tretinu ...

Ako som si zabehal v Bratislave.

2011-03-28T21:15:00.000+02:00

Mám taký divný rok ... zatiaľ :) Veľa roboty, a takmer žiadny čas na tréning. Koľko trénujem? Neviem ani si nepíšem denník, nemá to ani cenu. Ale pred 4 týždňami na Miško Varga prehovoril, nech sa prídem pozrieť do Bratislavy na Maratón a ja v ošiali som mu povedal že OK a pôjdem sa aj prebehnúť. Z odtrénovaných cca. 4 hodín týždenne (z toho 2 hodiny plávania) by sa to asi bežať nedalo a tak som počas 3 týždňov nabehal týždenne v priemere 80km a dúfal, že to k niečomu bude. Posledný týždeň som sa už iba 2x rýchlejšie, ale zato krátko prebehol a dúfal, že to nejako doklušem do cieľa. Išiel som do toho s tým že bude ako bude a beriem všetko pod 3:10 ... ak by to náhodou bolo pod 3 hodiny tak by to bolo pre mňa z ríše snov :)

A tak sme celá rodina vyrazili do Bratislavy a išli sme si užiť krásny deň. Samozrejme sme sa stretli s Marečkom aspol. Bol taký zlatý, že ma zaregistroval ešte v sobotu a tak som to mal všetko jednoduché.

Skrátim to. Proste sme sa dostavili na štart a vybehli. Dal som si taký malý plán ... a to že pobežím tak, aby som polku točil za 1:28. Samozrejme, že som to vôbec nedodržal a bežal som si v zmysle Foresta Gumpa "Run Jožko run" s tým že fakt neviem čo od toho čakať, ale veď nejako bude, veď o nič nejde. Z toho jedného hladkého maratónu, čo som v živote bežal som zhruba vedel, kde sa môžem tepovo nachádzať som sa ustálil na 158-160 a dúfal, že mi dôjde čo najneskôr ... najlepšie až v cieli :))).

Fakt som si to brutálne užíval, četoval som so spolubežcami :))) dokonca som sa počas behu aj s niektorými zoznámil, že Peťo. Fakt taký maratón je príjemná spoločenská udalosť ... A blížila sa polovička, stále frčím, všetko OK ... kukám na časomieru, celkom príjemné zistenie polmaratón točím za 1:23:40 a je mi fakt veselo a príjemne. Krátko po otočke pozdravím Miška Kulicha ... je tak necelé 2 minútky predo mnou a potom sa zase sústreďujem na "svoj výkon". Vybieham na Nový most a z prehadzovačky sa mi odmontováva číslo. Do ri.., snažím sa to pripnúť za behu, ale moc to nejde, a tak musím na chvíľku zastaviť. Pripnem to ale strácam kontakt s Bohušom (bežali sme spolu celé prvé kolo a niečo sme pokecali), s Jančim Rozjakom a ešte jedným borcom. Sú predo mnou 10 krokov, ale kto behá ten vie ... A tak si to točím sám za skupinkou ... sem tam niekoho predbehnem, pijem, papám gely a postupne ukrajujem kilometre. Tempo držím tak do 28. kilometra ... potom začínam cítiť nohy, mierne spomaľujem, ale som aj tak nadmieru spokojný, veď bežať po 30. kilometri kiláky po 4:04-4:10 nie je žiadna tragédia. Ale máme tu 36. kiláčik a ja musím vybehnúť po druhý krát na ten debilný most Apolo (most je to pekný, ale v ten moment ma iný prívlastok žiaľ nenapadá a ja fakt mosty mám rád a obdivujem). Som tvrdý ako štolverka, ale dávam to ... konečne som medzi ľuďmi v meste. Ale zase musím do kopca cez celé námestie SNP ... prečo??? Ale na vrchole stúpania je tu 40. kilometer s časomierou a to je pre mňa dôvod na vylepšenie si nálady. Čas je tam skvelý a tak viem že mi stačí posledné 2 kiláčiky doklusať a bude vymaľované. Klušem ich tak 4:15 - 4:20. Som pred cieľom. Cieľovú rovinku mám iba pre seba a tak si na cieľovej rampe krásne vyskočím, urobím opičku a je vymaľované. Som tam a som v klube tých, čo to dali pod 3 hodiny. Mám fakt dobrý pocit. Výsledný čas bol 2:52:51. Akurát mi je divné, že to bolo tak pomerne zadarmo ... v podstate s minimom tréningu (ale ako Marek tvrdí ... Tréning je pre ... ). Ešte pre milovníkov čísel ... priemerný tep bol 159bpm, kadenciu neviem, ale zo začiatku to bolo ra-ta-ta-ta a pri konci ako noty na bubon (pri hodne pomalom slaďáku).

Svoju fotku nemám ... tak tam dám veselého Marečka

Čo dodať ... bol to krásny deň, aj ten príjemný pokec v Triaxx-e a hlavne v Mekáči s Marečkom, Holečkovcami, Sumerlingovcami, Orlíčákmi a Vabrouchom. Samozrejme aj cieľový čísburger bol dobrý ... Moja drahá polovička to tiež nejako prežila a skrotila tie naše dva živly a tak sme mohli večer buchnúť šampanské ...

A ešte TRIAXX family s veľkým tatom Mišom

Tak zatiaľ toľko ... asi toho moc tento rok nenapíšem ... fakt nemám kedy a asi ani nebude o čom ... keďže tento rok na nejaké preteky pôjdem len ak budem mať čas, chuť a pôjdem sa tam len baviť ... ale o to väčšia sranda to môže byť ... nie?

Amerika - záver - pokračovanie

2010-12-10T10:11:00.000+01:00

Ako som to skončil minule? Asi tu, ale posledné vety si je dobré zopakovať :)

Američania? Tak z tohoto som mal fakt obavu ... čo to budú zač. Mimozemšťania, nafúkaní patrioti, alebo úplný idioti, zadubení tučniaci, najinteligentnejší a najsofistikovanejší národ sveta, normálni ľudia ????

Fakt som nevedel, čo ma čaká. Marek povedal jednu múdru vetu, a pokiaľ podľa nej postupujete v Amerike, malo by to dopadnúť dobre. Povedal "Amerika je zmes všetkého možného, ale pokiaľ si vieš vybrať to správne, tak je tam super." Ani som nevedel, akú ťažkú pravdu vyslovil ... fakt je to výborná charakteristika Ameriky a dobrý návod, ako tam fungovať.

Celkovo, ľudia s ktorými sme prišli bližšie do kontaktu boli skvelí ...

Peťo Polakovič ... je vlastne tiež už Američan, ale zároveň je to bomba chalan z východného Slovenska. U Peťa nám bolo úplne skvele ...

Peťo s kolobežkou :)

Potom sme prišli k Paty. Paty je nenormálna baba. Ťažká manažérka, spinningová inštruktorka, baba zapálená pre triatlon ... Paty si zobrala kvôli nám dokonca aj dovolenku a to sa v Amerike nerobí, lebo jej tam veľa nemajú, vozila nás kde sme chceli, trénovali sme s jej klubom, boli na ich tlačovke a "besede s Mirindou". Proste Paty bola skvelá a pevne verím, že ju ešte niekedy stretneme, či už v Miami, keď si tam pôjdeme zatrénovať, alebo že by v Panama City Beach na IM Florida 2011? Áno Paty sme doslova prevrátili život a v deň pred štartom IM Florida sa objavila v Panama City Beach, aby nás povzbudila (veď to mala iba 1000kilákov) a okrem iného už je na štartovke pre rok 2011:))) Paty ďík za všetko.

Na Floride sme bývali u Davida a Lin DeMartinos spolu s Peťom Vabrouškom. Bolo to krátke ale dobré, Peťo je kopa srandy a DiMartinos sa o nás pekne postarali ...

David a Lin De Martinos

Vabrouch :)

Potom prišla Arizona.

Na letisku som vyslovil jednu vetu ... Marek vie ... Keby pre nás prišiel ... A v tom sa objavil Jeff - doslova skvost medzi Američanmi. Človek tak milý a v pohode, že sa to vlastne nedá ani slovami vyjadriť. Videli ste niekedy Yesmana? Myslím tú americkú komédiu s Jimom Carym. Ak nie, určite si ju pozrite. Okrem nového športu, fotojogingu, ktorý si ma mimochodom úplne získal, dostanete aspoň hmlistú predstavu o Jeffovi. Vyslovíte nejakú požiadavku? Jeff vám odpovie OK, no problem. Yes. Jeff nás zaviedol do ich nádherného domu v Carefree kde sme fakt zistili čo je to veľký dom :). Mali sme sa tam ako doma. Síce nám trvalo asi 2 dni, kým sme sa naučili ovládať všetky tie sofistikované kuchynské spotrebiče a naučili sa na prvý krát trafiť do našej izby ... ale inak sa o nás Jeff s Jodi starali priam skvostne. Nehovoriac o našej trojdňovej pánskej jazde s Jeffom na Grand Canyon. Tam s Jeffa spadli aj posledné zábrany a bolo. Jeff s celou jeho rodinou nás skvele povzbudzoval na preteku a samozrejme aj u Jeffa sme zanechali nezmazateľnú stopu. Jeff ešte nikdy nešiel dlhší triatlon ako olympijský a nikdy ešte neodbehol polmaratón, dokonca nikdy nebol na turistike dlhšej ako 3 hodiny. V kaňone si prekonal osobák v turistike o viac ako 4 hodiny (podľa toto aj vyzeral) a samozrejme už je prihlásený na Ironman Arizona 2011 :))). Jednoducho, kam prídeme, tam urobíme prievan ...

Jeff a Jodi

Jeff, Jodi ... big respect, thank You our Friends I hope we meet us in Europe next summer and in Arizona in November ...

A ešte je tu Kevin. Majiteľ triatlonového obchodu Tribe Multisport. Pozrite si ho na facebooku. Toto je príklad človeka, úplne zanieteného pre správnu vec - pre multišport, triatlon, človek, ktorý doslova prežíva svoju prácu, úplne sa v nej našiel. Jeho "práca" nespočíva iba v predávaní, ale organizuje tréningy, preteky, na veľkých pretekov organizuje dobrovoľníkov ... A hlavne všetko to robí úplne skvele ... takto to chodí, keď vás práca baví.

Vďaka Kevinovi sme dostali kontakt ja Jeffa, takže vidieť ako je všetko prepletené ...

Veľmi radi sme s Marekom prijali ponuku štartovať za Tribe Mukltisport na IM Arizona. Bodaj by nie, dostali sme nové dresy, visory ... a veľkú zľavu na všetko, čo sme len chceli ... ale my sme chceli iba pretekať a to vo farbách TRIBE - Kevin, bolo to skvelé veľká vďaka za všetko, ubytko, podporu a skvelú náladu ...

Kevin ma ženie do cieľa :)

Tak toto boli Amíci, s ktorými sme prišli do styku ... úplne prekonali moje očakávania, môžem to uzavrieť že s takouto ochotou a zanietením som sa fakt ešte nestretol. Začínam to tam mať naozaj rád a veľmi by mi chýbalo, keby som sa tam už nikdy nepozrel ...

Ale toto je už úplný záver. Musím si dať od triatlonu aj od blogovania nejakú dobu pohov. Odpretekal aj napísal som toho tento rok viac ako dosť a tak je na čase užívať si oddych ... veď ďalšia sezóna je v nedohľadne a ja ju určite bebudem začínať tak skoro ako tú v roku 2010 :). Ešte, ak sa mi bude chcieť napíšem v tomto ruku nejaké celkové zhodnotenie ... ale to až medzi sviatkami.

Takže dúfam, že tento blog z World Ironman Tour 2010 bol aspoň trošku zaujímavý a aspoň trošku vás pobavil. My sme sa s Marekom rozhodne nenudili a bavili sme sa v tom najlepšom duchu ... triatlonom!

Amerika - záver

2010-12-08T11:04:00.000+01:00

Čo dodať, veď asi všetko som tu už pomerne rozsiahlo popísal, možno aj trošku viac ako by bolo zdravé ... ale ako klasik Nemčík hovorí ... svojim grafomanským úletom neutečieš :)

Takže po poriadku.

To, že vôbec nejaká Amerika bola je výsledkom veľkej tolerancie mojej rodine, v kombinácii s kvalitným presvedčovaním z mnohých strán a trošky mojej snahy ...

Som strašne rád, že som sa nechal presvedčiť, lebo naša Iron tour bez Ameriky by bola neúplná, nedokončená, v podstate by to znamenalo ako nedokončenie preteku bez vážneho dôvodu ...

Okrem toho, to čo nás s Marečkom stretalo počas celého roka bolo super, ale korunu tomu nasadila až Amerika. Všetko vyšlo dokonale, čo je až divné, lebo v podstate sme sa do toho vrhli po hlave bez akejkoľvek štipky plánovania ... Letenky na poslednú chvíľu, keď sme odchádzali, tak sme vôbec netušili, kde budeme bývať okrem prvých 4-5 dní, ktoré sme strávili u Peťa Polakoviča v Coconut creek. Postupne sa všetko kryštalizovalo, riešilo, akoby samo od seba ... samo od seba ... vlastne nie ... ono sa samo od seba nikdy nič nevyrieši, vždy tomu treba ísť naproti. Ja som bol v tomto prípade ten pasívnejší, ale Mareček je veľký organizátor. On bol ten, ktorý dokáže vykomunikovať nemožné a svojimi namaľovanými nechtami a svojim pubertálnym správaním v dospelom tele zlomí každú bariéru. To sa potom komunikuje ...

Proste, Ameriku sme si užívali ako nič pred tým ... celá cesta bol veľká pohoda ... určite mal Nemčík so mňa niekedy nervy. Ja v podstate z neho iba dva razy :

1. keď sa rozhodol prejsť Floridu bez mapy po vedľajších cestách, to som bol kľudný maximálne, on sa vyzná, a keď bol už aj on nervózny, tak som mu iba povedal, kľud, máme čas ... drž volant a jeď na juhovýchod :), ale on sviňa mi nechcel dovoliť kúpiť si tu blbú mapu a ja som ju tak veľmi chcel ... nakoniec som si ju aj tak kúpil, ale snáď tú najblbšiu akú som len mohol

2. keď po celodennom vláčení po obchodoch a expách a ja neviem kde ešte po ceste domov zrazu odbočil k TJ-maxx-ovi na ďalší nákup (alebo skôr prehliadku, lebo on si myslím nič nekúpil) Ja som už odmietol aj vystúpiť z auta a povedal som mu, že počkám v aute. A tak Mareček dostal priepustku na 10 minút. Nechápal som, keď asi po 8 minútach vybehol z predajne ... hovorím si, to asi nie je možné, Nemčík vyšiel z obchodu načas, dokonca ešte skôr??? .... ááále nie, on iba s miliónovým úsmevom pribehol k autu oznámiť mi, že v obchode majú bombové veci ako lyžiarske okuliare Oakley a kopu dobrého stafu a tak ma vyhnal aj z toho auta a v obchode sme strávili ešte ďalšiu hodinu a pol ... nehovoriac o tom, že som z neho vyšiel s igelitkou a v nej dve veci, ktoré by som si ani v tom najnenormálnejšom sne nevedel predstaviť, že si ich kúpim v Arizone ... lyžiarske Oakley s oranžovými sklami a bombové sandále s originál vibrsamovou podrážkou za 14USD :))))

Nehovorím o tom, že v posledný deň ma lámal na kompletné golfové vybavenie (použité, ale skvelé), ktoré by ma vyšlo možno 70 dolárov a mal by som tam asi 10 palíc, vozík a asi 100 loptičiek ... ja som taký blbec, že som to nekúpil, ako sa neskôr ukázalo, v pohode by som to domov dotrepal a na záhrade sme mohli hrať golf ... zase mal ten XXL??? pravdu ....

Pardon ... ešte som pri ňom zostarol asi o 10 rokov v posledný deň v Grand Kanyone. Ten blbec, lebo on fakt je, sa nemôže fotiť na normálnych miestach ... on totiž už všetky tie normálne fotky má, on musí liezť na tie najdebilnejšie a najkrkolomnejšie miesta a tam strašiť Japonských turistov ... a ja ho pri tom musím fotiť :)

Po tom, čo sme spolu strávili sa Mareček naučil ako zabezpečiť aby som bol dobrý ... chcelo to od neho síce veľké odriekanie, ale pochopil, že inak to so mnou nejde. A tak už vie, že pokiaľ mi dá dostatočne najesť a večer budem mať svoju normálnu posteľ, tak budem úplne pokojný ... je to dosť ťažko zlúčiteľné s jeho predstavami o živote (jesť veľa, ale stačí 1x za dva dni a vyspím sa úplne všade) ale naučil sa chlapec ako na mňa ísť ....

Za toto mu ešte raz ďakujem, že ma nechal u Peťa spať v izbe na veľkej posteli on spal na gauči v obývačke a u Jeffa v Arizone dokonca spal na zemi na koberci, len aby sa Jožinko vyspinkal ..... :)

To len tak pomimo, aby ste vedeli, ako to asi vyzerá, keď sa dvaja tak neskutočne odlišný ľudia vyberú spolu do Ameriky (a predtým ešte všade možne) na viac ako mesiac a nezavraždia sa ... dokonca zistia, že po príchode domov, vlastne ešte nemôžu ísť hneď domov, lebo ešte si všetko nepovedali ....

No ale dosť, aby si zase nemyslel ...

Američania? Tak z tohoto som mal fakt obavu ... čo to budú zač. Mimozemšťania, nafúkaní patrioti, alebo úplný idioti, zadubení tučniaci, najinteligentnejší a najsofistikovanejší národ sveta, normálni ľudia ????

Fakt som nevedel, čo ma čaká. Marek povedal jednu múdru vetu, a pokiaľ podľa nej postupujete v Amerike, malo by to dopadnúť dobre. Povedal "Amerika je zmes všetkého možného, ale pokiaľ si vieš vybrať to správne, tak je tam super." Ani som nevedel, akú ťažkú pravdu vyslovil ... fakt je to výborná charakteristika Ameriky a dobrý návod, ako tam fungovať.

Ako som to písal, zistil som, že som toho napísal až priveľa na jeden článok a tak to musím rozdeliť, takže druhú časť uverrejním až neskôr ....

Ako to bolo po preteku?

2010-12-07T10:29:00.000+01:00

Chrissie Wellington

Zima :) Dobehol som úplne premočený, jediné čo som mal suché boli tenisky ... na to si dávam obzvlášť pozor. Asi som nevyzeral moc OK, lebo tety a ujovia za finishlinou sa o mňa moc zaujímali ... . Povedal som im, že som OK, len potrebujem minútku a poberiem sa najesť a napiť. Hodil som do seba studenú colu a nejaké 2 pizze ... a pobral som sa smerom na masáž ... zobrala ma taká zima, že ma museli masírovať pod dekou. Najhoršie bolo spod tej deky vyliesť, síce mi dali alumíniovú prikrývku, ale teplo rýchlo unikalo ... . Z lehátka som vstával asi 5 minút, taký som bol drevený a potom celý roztrasený a totálne tvrdými nohami som sa vybral na nekonečnú cestu cez celé depo po suché veci a do prezliekacieho stanu. Keď ma videl jeden dobrovoľník, za čo mu ešte raz ďakujem, pribehol ku mne a odšprintoval po moje veci, priniesol mi ich a odviedol ma do stanu. Tam už to bolo v pohode ... bolo tam teplo a tak som sa pustil do prezliekania. V niektorých okamihoch života človek bojuje s úplne elementárnymi problémami ... napríklad ako sa zohnúť k teniske a rozviazať, ju .. ako ju vyzuť ... fuj, vôbec sa neteším keď budem mať 90+, teraz je to len na okamih ale aj to ma deprimuje :), ale posilňuje ma vedomie, že v stane nie som sám ... stále tam prichádzajú nové tváre a snažia sa vyzliecť, ale oni ešte nie do civilného ... ich ešte čaká prechádzka na 42 kilometrov :) ... oni to akosi nechápu prečo ja sa obliekam do normálneho ... v prvom momente si myslia že to balím, ale potom im ukážem finisherskú medailu a tričko a povzbudím ich You can do it!!! a im zmrzne úsmev na tvári (asi, že ako sa hlboko mýlili), ale zároveň sú radi za tú trochu motivácie. Je mi už príjemne, nahadzujem 4 vrstvy oblečenia a čo teraz? No nič, viem, že na Mareka mám aspoň 2 hodiny a tak sa vyberám znovu najesť ... . Prichádzam do žracieho stanu, pri vstupe sedí usmievavá Wellingtonka sa stále kecá do mobilu ... , v stane stretám rozšrotovanú Jocelyne Wong, ale šťastnú ... spravila si osobák. Dávam si dve polievky a 4 pizze a idem na občerstvovačku Tibu, poďakovať za povzbudzovanie a poprípade pomôcť, ak bude treba. Kevin, šéf Tribu ma vystískal a zagratuloval, konečne som našiel Jeffa s Jodi a tak som sa pridal a povzbudzoval. Čakal som kedy uvidím Mareka ... ale stále nič. Nakoniec sme sa pripojili na internet a zistili sme, že jeho posledný split bol niekde na 3,7 míle ... ej ha tu asi niečo nebude v poriadku, keď som ho videl, vyzeral celkom dobre ... neviem, uvidím. Práve sa okolo mňa prehnal Mirek Vraštil a má to asi kilometer do cieľa ... je totálne apatický a úplne ma ignoruje, hoci na neho kričím asi z 10-tich centimetrov a chvíľu pobehnem s ním ... nevadí, veď on sa zpacifikuje, asi má toho dosť :) veď práve vyrovnáva svetový rekord v počte dokončených Ironmanov v jednom roku ...

Timo Bracht

Stále hľadám Mareka, ale nedarí sa mi. Idem sa znovu najesť, nie je ani tam a tak si poberiem veci a idem ich zaniesť do auta. Vrátim sa naspäť (na bicykli), zaparkujem ho vedľa Marekovho znovu v depe a potom ho konečne nachádzam. Je usmievavý, dozvedám sa, že niekde na behu začal vidieť miesto jednej cesty aspoň tri a to už bolo zle ... Obaja ideme ešte na trať na občerstovovačku a potom už konečne domov ... teda k Jeffovi. Cesta domov je napínavá ... zisťujeme, že nám už dávno svieti rezerva. Lenže mi nemáme ani dolár, ani doklady, ani kreditku ... veď načo na preteky :) K Jeffovi je to hodina cesty a pri spotrebe amerických áut by to mohlo byť ešte zaujímavé. A tak ideme po dialnici ako slimák ale nakoniec nejako na výpary sa dostávame do cieľa. Tam si dám konečne pivko a kecáme ešte dve hodiny aj spolu s Jeffom.

V pondelok tvrdo ignorujeme záverečné vyhlásenie, ktoré je o 9-tej ráno ... vstávať o siedmej a trepať sa zase hodinu do mesta, to teda nie. My sa radšej pobalíme, oddýchneme si celé doobedie a po dvanástej odchádzame s Jeffom. Ešte posledný pohľad na superdom a okolie a my už trielime voči ďalším výzvam v podobe poobedných nákupov v Rossoch, TJ maxoch ... a u Kevina. Prekladáme to dobrým Taco-belom a Stabucksom a už je čas pobrať sa na letisko. Tam sa rozlúčime s Jeffom a ideme v ústrety oceľovému vtákovi s názvom Jumbo Jet British Airways :)

Dostatočne sme sa zdeštruovali a tak cestou domov sa v podstate nič zvláštneho neprihodilo, proste sme to prespali :)
A zhrnutie celej Americkej cesty? To si vyžaduje zvlášť príspevok a tak si to nechám na budúce...

IM Arizona - Race report

2010-12-04T16:26:00.000+01:00

No a dostávam sa vlastne k tomu, prečo sme do Arizony vlastne išli. Išli sme tam pretekať ... aspoň sa mi tak zdá, keď nad tým s odstupom takmer dvoch týždňov spomínam a pokúšam sa spomenúť si na to, ako vlastne ten pretek prebiehal :)

Zabudol som ešte pripomenúť, že sme nepretekali v tradičných KIWAMI dresoch, ale pretekali sme za Tribe Multisport. Dostali sme od Kevina výborné dresy, šilty ... a okrem toho, pretekať za Tribe v Arizone znamená mať tú najväčšiu možnú divácku podporu ... lebo Tribe tu pozná každý - a tak aj bolo.

Ráno sme museli vyskočiť z postele o 4-tej a iba rýchlo niečo zjesť a nasadať do auta. Čakal nás zase hodinový presun z Carefree do Tempe. Našli sme si ideálnu trasu , aby sme sa vyhli všetkým možným zápcham a v pohode sme zaparkovali. Pobrali sme si zopár vecí a trielili sme na štart. Po kontrole všetkého možného som sa vybral hľadať miesto skoku do vody :). Áno do vody je treba skočiť a to presne o 6:40 a doplávať si na štart, vzdialený asi 200 metrov. Tam sme mrzli v studenej vode asi 6 minút a potom to prišlo. Bum a ide sa na to. Niektorí borci sa do toho obuli hneď od začiatku a ja som ani nestačil sledovať ako sa mi vzďalujú... Našťastie som si našiel miesto v asi 8 člennej skupinke a tu som prežil jedno pohodové a kľudné plávanie. Žiadne kopance, každý si v skupinke našiel svoju pozíciu. Ja som sa pohyboval vždy na 2-4 mieste - nikdy som nešiel dopredu. Taký som ja hnusný vychc....nec. Pokojná hladina, na chlad som si po 10-tich minútach zvykol a vedel som, že aj keby som do toho dal úplne všetkú silu, tak buď ma skupinka nakoniec dobehne, alebo prídem 20 sekúnd pred ňou ... takže kam sa ponáhľať. Tempo mi vyhovovalo, plávalo sa pomerne svižne a tak som očakával aj celkom pekný čas. A už leziem z vody, pozerám na Garmina a som mierne sklamaný. Vidím tam niekoľko sekúnd pod jednu hodinu, čakal som aspoň o 2-3 minútky lepší čas, lebo som sa vo vode cítil fakt dobre a aj na pocit to bolo lepšie ako pred dvoma týždňami na Floride. Ale nič to, moje tohtoročné plavecké zúfalstvo pokračuje ... vôbec som z toho nebol negatívne naladený a fakt s radosťou som pribehol do transition tentu. Dokonca som mal celkom rýchle depo. Takže, keď to zhrniem, plávanie za 59:53 a T1 za 3:20 ...

Na cyklistiku som vyrazil s veľkým optimizmom a tak to aj vyzeralo. Povedal som si, že keď pôjdem celú cyklistiku okolo 4:50 budem spokojný... Takže som začal s rozvahou a nestresoval som sa s tým, že na začiatku som nemal priemer na 40km/h ... vedel som, že idem v protivetre a trať až po obrátku mierne stúpa, posledné 4 kiláky pred obrátkou už nie mierne, ale trošku viac :). Všetko bolo skvelé, porupne som predbehol nejaké 3-4 dievčatá a potom aj asi dvoch chlapcov :) Tesne pred obrátkou na 30 kilometri som pred sebou zbadal útlu postavu na krásnom Treku s diskovým kolom ... vedel som, že je to Linsey Corbin (jedna z favoritiek na druhé miesto), lebo o tom prvom sa vlastne nedalo pochybovať :). Po otočke som dole kopcom trošku pritlačil na pedále a už aj som bol za ňou ... nasledovalo 5 minút vydýchania a potom som išiel pred ňu ... išla tempo, ktoré by mi mohlo vyhovovať a tak som bol zvedavý, či sa udrží, alebo jej ujdem. Udržala sa, dokonca asi po 10. kilometroch išla predomňa, a keďže išla presne to, čo som potreboval, nebol žiadny dôvod niečo na tom meni. Takže takto som došiel do cieľa 1. okruhu, 15 metrov za Linsey. Trať po obrátke síce mierne klesá, ale vietor sa otočil a tak sa išlo pomalšie ako smerom z Tempe. Priemer po prvom kole bol krásny 37,0km/h ... a cítil som sa skvele.

Nehovoriac o tom, že nasledovalo 30 kilákov z vetrom, ja stále za Linsey, ako magnet sledujúc jej prdelku a priemer sa utešene dvíhal. Je tu 90. kilometer, otočka. Zabudol som povedať, že už od 60. kilometra som začal predbiehať pretekárov o kolo ... takže počas celých 120 kilákov to bolo iba o predbiehaní obrovského počtu pretekárov, vyhýbaní sa, a dávaní nenormáleho bacha ... niekedy to fakt nebola sranda. Popri občerstvovačnách to bolo miestami dosť dramatické. Po 90. kilometri som ucítil, prečo sa mi priemer tak krásne zdvíhal ... protivietor po obrátke nabral na sile a smerom naspäť do Tempe to bolo o držku. Ale prežil som, dokonca celkový priemer sa zdvihol na nejakých 37,2km/h a ja som sa stále cítil perfektne. Zase ma čakalo 30kilometrov po vetre ... myslel som si, ale pohľad na oblohu veštil, že to možno tak celkom nebude.

Ešte som sa nezmienil o počasí. No, aké môže asi byť počasie v Arizone, na púšti v novembri ... no predsa chladnejšie ráno, cez deň teplo okolo 26-30 stupňov a úplne jasná obloha. Omyl, takto tu bolo po všetky dni nášho pobytu, okrem jedného ... áno toho dnešného. Dnes bolo úplne zamračené, občas sa predralo slnko, fučalo ako sprosté a aspoň raz za hodinu prišla búrka s pomerne silným dažďom :). A takže v poslednom kole cyklistiky sa stalo to, že prišla búrka, vietor sa zdvihol a bol to taký hnusný bočák a trošku do chrbta ... proste to čo som mal ísť po vetre som po vetre nešiel, priemer sa nezdvíhal .... našťastie ani neklesal. Linsey-na prdelka sa mi vzdialila, nestíhal som, nakoniec prišla o nejakú minútku predo mnou, a ja som to dopbojoval až na 150. kilometer a zase otočka. A teraz to prišlo, taký protivietor, čo začal fúkať sa hoci-kedy len tak nevidí, Agegroupáci, ktorí doteraz jazdili v podstate celkom čisto boli zrazu zbalení spolu a pohybovali sa asi tak rýchlosťou 20km/h ... mierne z kopca.

Ja som mal tiež problém točiť z kopca tesne nad 30km/h, po rovine som číslo nad 30 asi ani nevidel. No hovorím si, tak 150 kilákov je to všetko OK a potom toto. Nič to, veď bude fúkať všetkým a preto nemá cenu sa zbytočne vystrieľať a potom trpieť na behu a tak som zaradil ľahký prevod a domotal som sa do cieľa cyklistiky. Na posledných 30. kilometroch som som určite nechal oproti tomu, čo by som asi normálne zvládol aspoň 10 minút ... škoda takže dnešný čas asi nebude moc dobrý. Ale som v cieli cyklistiky za 5:01:28.

Necítim sa vôbec zle, v porovnaní s Floridou je to oveľa lepšie ... hlavne psychicky. Depo vybavujem slušne rýchlo za 1:39 a bežím. A to doslova. Krásne mi to ide a kiláky pod 4:20 nie sú problém. V prvom kole popredbieham 2-3 pretekárov a myslím že jedem predbehol mňa. Stále sa naťahujem s borcom s číslom 27 Jessem Vondrackom (americkým profíkom). Keď vidím ako krásne beží, závidím mu ... ale do kelu veď ja beží rovnako rýchlo ako on, niekedy mi ujde (v protivetre), inokedy ho dobehnem ja (dole kopcom a aj do kopca) ... to by vlastne znamenalo, že krásne bežím aj ja :)))) To som ale rád :) Najväčšia sila je, keď prebieham občerstvovačkami, hlavne tou, TRIBE, všetci ma doslova ženú vpred, revú, povzbudzujú, je to úplne skvelé ... bol to geniálny nápad pretekať vo farbách Tribe Multisport.

Na konci prvého z troch kôl mám stále priemer 4:18/km ale musím na záchod. To je asi minútka a priemer je hneď o niečo horší. Samozrejme mi ušiel aj Jesse. V prvom kole nás na trati bolo strašne málo, čo však už neplatí v tom druhom, ale stále je to OK, horšie to bude v tom treťom. Počasie je také ako na cyklistike, chvíľu slnko, chvíľu prší ale strašne fúka. Po vetre to letí, ale v protivetre mám čo robiť, aby som držal tempo 4:45/km ... čo nie je také zlé. V polovici druhého kole zase dobieham Jesseho a aj ho predbieham ... potom zase on mňa a takto to ide až do cieľa. Jesse je v cieli nakoniec o minútku skôr :).

Končím druhé kolo, cítim, že nohy už nie sú to čo boli a navyše nasledujú 3 kilometre v silnom protivetre ... už idem iba tesne pod 5:00/km, ale ako náhle sa trať stočí, zase sú tu kiláky pod 4:30. Najhoršie je to ale posledných 5 kilometrov, najskôr niečo cez kilák do kopca v protivetre, potom pomerne prudko dole, potom kilák po vetre, kilák cez post a dva kiláky v extrémnom protivetre do cieľa. Je to už iba o morálke, štve ma, že to asi nedobehnem okolo 3:15 ako som si vysníval ešte tak pred hodinou, ale už sa blížim k cieľu, podľa garmina to má byť ešte 200metrov, ale je tu odbočka ... a trať sa trošku naťahuje, celkovo asi o 400 metrov a tak vlastne ten maratónsky čas nebude až taký skvelý, zase to bude 3:19:10 :))), ale je to o pár sekúnd rýchlejšie ako na Floride v oveľa ťažších podmienkach. Takže som spokojný.

Výsledný čas celého preteku je 9:25:30 a aj to je o nejakú tú sekundu rýchlejšie ako na Floride. Je zaujímavé, že oba posledné Ironmany som išiel takmer identicky .. takmer rovnaký cyklistický čas a v postate úplne rovnaký beh :)

Celkovo som skončil medzi mužmi 39. a medzi profíkmi 26. Tento krát ma predbehlo asi 6 dievčat ... ale to naozaj neboli normálne dievčatá, to boli fakt mašiny :)

A ako to celé zhodnotím? Veľmi pozitívne. Dal som do toho všetko a do cieľa som prišiel rozbitý na šrot, ale bol to posledný pretek sezóny a pravdepodobne aj môj posledný profesionálny, tak prečo sa šetriť. V Arizone sa išiel aj celkovo ďaleko čistejší pretek, cyklistiku by som mohol označiť takmer ako férovú ... nepočítam trápiacich sa zúfalcov v silnom protivetre, ktorých som predbiehal o kolo, takmer bojujúcich o život.

To, aké prostredie dokázali vytvoriť členovia a fanúšikovia Tribe Multisport bolo úžasné ... . Proste som happy ... dal som aj ten 11. Iron v tomto roku a je čas na oddych ...

IM Arizona - posledné 3 dni pred pretekom

2010-12-02T18:19:00.002+01:00

Po príchode z Kaňonu naspäť do Cerefree sme sa tak nejako s Marečkom dohodli, že si dáme pohov a čas, ktorý zostáva do preteku, strávime povinnými záležitosťami, ako je registrácia, nejaký ten tri-event ... a samozrejme nakupovanie v Ross-och, Marshal's-och, TJ-max-och ... a podobných ustanovizniach. A plán sme aj do bodky splnili.

Vo štvrtok sme sa boli zaregistrovať, popozerali sme si Expo a race-areu ... a celé sme to zavŕšili vo fast foode, kde sme zjedli naše prvé hamburgery počas našej americkej tour. V piatok sme sa oäť vybrali do Tempe ... pokukali sme kade, čo ... napríklad sme boli nakupovať Roll's Royce.

Prejavili sme vážny záujem, ale niečo sa mi nevidelo s motorom a tak sme to radšej nechali tak. Poobede sme absolvovali race meeting, odfotili sa s Paulou Newby-Fraser-ovou, zasmiali sa s Wellingtonkou a na koniec sme sa presunuli ku Kevinovi do jeho krásmeho obchodu TRIBE Multisport, kde sa konal Slotwich event ... stretnutie s profesionálnymi triatlonistami a ich bicyklami ... teda samozrejme aj s nami. Celkom fajn udalosť, dobré light pivo a jedlo ...

Sobota - teda deň pred pretekom, to je už vážna vec. Skoro ráno sme naložili nachystané bicykle do auta, pribalili si aj vrecia s race-stafom, ja som si zobral aj neoprén a hurá zase 40 míľ do Tempe, uložiť veci do depa ... .

V sobotu bola jediná príležitosť otestovať plávanie v jazere priamo na trati a tak som neváhal. Na meetingu sme sa dozvedeli, že voda má 61 fahrenheitov .. to je asi 16 stupňom. Chcel som si vyskúšať, či mám plávať v neoprénovej čiapke, ale mi budú stačiť dve obyčajné. A tak som skočil do vody v dvoch normálnych čiapkach a ... prvé pocity boli zlé, ale tak po 3 minútach to bolo OK, cítil som iba mierny chlad .. 16 stupňová voda je teda OK - je rozhodnuté, plávať budem v dvoch obyčajných čiapkach :)

Potom sme uložili veci do depa, ešte raz prešli depo a prijali sme výzvu, ktorú vyhlásili na expe ... firma Endless pools (veď to poznáte, bazény s protiprúdom) vyhlásila, že každý, kto vydrží plávať 2 minúty proti produ vyhrá perfektné tričko a uterák ... tak prečo nie. Najskôr som sa vrhol do vody ja a keď ma videl M.N. skonštatoval, že on nje je predsa horší a už aj bol v bazéne ... Obaja máme pekné tričká :)

Po obede (tento krát žiadne hamburgery) sme stretli Mira Vraštila, chvíľu pokecali ... a pobrali sme sa domov - teda k Jeffovi. Pripadáme si tam fakt ako doma, to, aké prostredie nám vytvorili je neskutočné - fakt ako doma.

Do postele sme zaľahli pomerne skoro a počítam, že okolo 10 tej som už tvrdo spal. Je zaujímavé, že už vôbec nebývam nervózny pred pretekom ... prečo? Je to preto, že je to 11 iron tento rok a je to rutina, alebo už chýba nadšenie?
Ale rozhodne vám poviem, že nadšenie mi v nedeľu nechýbalo ... uvidíte .. takže nabudúce bude race report :).

Najťažší M-dot na svete :) ... aj te aj drahý 690USD - no nekúpte to :)

Arizona - Grand Canyon

2010-11-30T11:05:00.000+01:00

Máme pondelok a to je začiatok race-weeku a teda je čas na nejaký relax po 4 dňoch tréningu. Ráno sadáme s Jodi do auta ideme si do požičovne pre náš Jeep Compas, konečne za normálnu cenu :). Hneď ho testujeme po ceste do Schottsdale (časť Phoenixu), kde sa nachádza nádherný obchod s triatlonovým materiálom TRIBE Multisport. Vlastníkom obchodu je môj kamarát z Facebooku a Marekov aj osobný priateľ Kevin. V podstate Kevin spískal našu homestay, keď vyburcoval svojich známych na facebooku, že kto má záujem ubytovať dvoch crazy-boys zo Slovenska. Zvítali sme sa a strávili v obchode nejakú hodinku, ja znudene blúdiac po obchode a Mareček vo vytržení ohmatávajúc jeden kus triatlonového vybavenia za druhým. On je proste úplný triatlonový maniak, mne je to tak nejak všetko jedno - pokiaľ mám to čo mám (vybavenie) nič iného nehľadám a tým pádom blúdenie po obchode je pre mňa iba strata času. Ale pre Marečka ... pravdepodobne jeden z vrcholov race-weeku :). Dokonca mi aj vynadal, že som diletant a večne nasratý magor, ktorý, keď je hladný tak sa ním nedá vydržať ... A ko som si iba dovolil poznamenať, že cyklistická vložka na dresoch Tribe je moc veľká a že výber bežeckých bot by mohol byť lepší - hrozné, aký som bol "ufrflaný" ... tak som radšej držal hubu, čakal kým si obchytká každý jeden rám a koleso, všetky triatlonové riaditká, vyskúša všetky kompresné návleky a zistí že TIMEX GPS watch sú naozaj najväčší orloj na svete :).

Potom sme sa rozlúčili s Kevinom a prišla moja chvíľa .... kuracie stehná a pod ...

Po návrate k Jeffovi sme si iba rýchlo pobalili veci, pribalili Jeffa do nášho Jeepu vydali sa na Canyon. Cesta trvá niečo viac ako 3 hodiny, najskôr do Flagstaffu a potom po púšti vo vysokej nadmorskej výške smerom k južnej rímse. Dorazili sme až večer, asi tak hodinu pred zotmením a tak sme iba pozorovali canyon z hora, nadchýňali a híkali, čo je to za veľkú vec. A diera v zemi je to fakt veľká ... o kaňone som veľa čítal, veľa toho videl, počul veľa teórii o jeho vzniku ... a keďže mám aké-také geologické vzdelanie aj veľa uvažoval. Proste je to úžané ... hľadieť do jamy a hľadieť ... na viac sa proste človek nezmôže. Postupne nás začala brať zima, ono južná rímsa je vo výške cez 2000metrov a večer je tu proste poriadna kosa. A tak sme zavítali do presklenej vyhliadky , kde bola popísaná aj celá história s postupným vytvorením kaňonu v priebehu miliónov rokov eróziou rieky Colorado, čo ja osobne považujem za úplne nesprávny názor a divím sa, že im túto dogmu všetci tak ľahko žerú Ja osobne som zástancom rýchleho vytvorenia a dôsledku globálnej povodne, alebo extrémneho pôsobenia vodnej masy počas zanedbateľne krátkeho obdobia ... čo je pomerne krásne čitateľné z stratigrafického rozboru, ale načo by sa tým niekto zaoberal, keď je už paradogma vytvorená ... nedajbože by sa museli prepisovať knižky, kto by to zaplatil :) ? Ale už trepem poriadne od veci ... proste kaňon bola moja srdcovka už niekoľko rokov a konečne som mal tú česť - tak sa prosím nehnevajte.

Našli sme si slušný hotel, nabehli do bazénu a rozhodli sa, že na druhý deň podnikneme objaviteľskú cestu dole ku Coloradu a späť, aj napriek tomu, že je všade napísané, že takáto cesta sa v žiadnom prípade neodporúča a vedie k vážnemu poškodeniu zdravia ak smrti. No viete ... Amíci ... sú pokakaný snáď zo všetkého.

Ráno sa prebúdzame do klasickej zimy, všetko vonku zamrznuté, jasná obloha, teplota vonku -8 stupňov Celzia. No paráda ... tak sme sa aspoň išli najesť a potom sme na seba nahádzali všetko teplé oblečenie, čo sme mali (nákup na Floride sa naozaj oplatil) a vyrazili. Veď snáď nás neodradí najaký mrázik, po tom čo sme zvládli počas irona na Floride je to aj tak iba slabý odvar :)

Je desať hodín a my začíname "The Journey in to Center of the Earth" - kto nečítal, rozhodne doporučujem (podľa mňa jedna z najlepších Verneoviek). To čo sa pred nami otvára je neskutočné, postupne, ako schádzame dole, vidíme to, čo sa jednoducho zdola vidieť nedá .. je to slovami neopísateľné a fotografiami nezachytiteľné. Preto sa ani nebudem snažiť. Vybrali sme sa cestou Bright Angel Trail a naša cesta je vidieť na úplnejšej fotogalérii tu.

Cesta dole nám trvala 4hodiny a 15 minút, ale dokázali sme to, aj keď sme sa už dávno mali otočiť, lebo naše kalkulácie hovorili, že ak sa chceme dostať za svetla nahor (o teplotách ani nehovorím), tak na cestu dole si môžeme dovoliť maximálne 3 a pol hodiny. Toto sme všetko prešvihli, urobili sme zopár "vrcholových" fotografií pri Colorade a vybrali sa nahor, zmierený, že nejakú tú poslednú hodinku pôjdeme po tme a v mraze. Jeff už aj tak ledva vliekol nohy ... :)

Ale nahodili sme závratné tempo a nahor sme doslova vyleteli za presne tri hodiny, pohybujúc na minimálne dvojnásobnou rýchlosťou oproti zostatku "štartového poľa". Po ceste sme míňali skupinky, ktoré podľa našich odhadov, by mali doraziť na vrchol tak hodinu a pol po nás :).

Sme hore, Marek vypotil asi tak 10 litrov, Jeff ledva blábolá vystrašenej manželke do telefónu, že aký je šťastný a že žije a ja sa tvárim, že akože je všetko allright :). Fakt sme sami so sebou spokojní ... ani nejdeme do hotela, ale najskôr do steakhousu na poriadnu flákotu mäsa a nejaný ten čajíček.

Mareček sa nám roztápal pri krbe asi tak pol hodinu, zima s ním doslova lomcovala ... dokonca ani steak mu nechutil a musel ho dojesť za neho ...

Po ceste do hotela sme přikoupili Mike's hard limonade na oslavu výstupu. Na izbe sme práskli hneď do seba po dvoch, potom sme si každý po dvoch preliali do plastovej fľašky z Gatorad-e a vybrali sme sa do vírivky. Tam sme si cuckali Mikey-ho a mali sme great time. Potom už sme si pozreli iba nejaký kreslený celovečerný film a išli spať. To bol deň ... one of my best.

V stredu sme sa ešte celé doobedie poflakovali po Grand Canyone, Marek je blázon, on si pamätal všetky možné vyhliadky v úseku asi 50 kilometrov a všade nás tam povodil ... nepamätal si iba vyhliadky, ale veci ako ... "Tu musíme zastaviť, tu je aký dobrý kameň, to bude dobrá fotka." , alebo "Tu niekde by mal byť taký zvláštny strom, s vetvou nakláňajúcou sa nad kaňon, tam keď sa zavesíš, tak to vyzerá, akoby si sa vznášal nad kaňonom."

Obhliadku sme zakončili menším kaňonom "Little Colorado", ktorý je úplne iný ako ten veľký, ale krásou sú si oba veľmi podobné ... Najväčší zážitok mal však Jeff, keď so svojimi totálne drevenými nohami absolvoval asi 100x nasadanie a vystupovanie z auta, plus nejaké to lezenie po kameňoch ...

Pak se už počas mé služby nic zvlášního nestalo :)

Zase viac fotiek z posledného dňa na Grand Canyon-e si môžete pozrieť vo fotogalérii.

Training days in Arizona

2010-11-28T11:23:00.000+01:00

Ráno bolo o niečo hektickejšie ako som predpokladal. Jeff ráno zahlásil, že ide spolu s kamošom na 50míľový švih na kole a tak som neváhal, rýchlo zmontoval kolo a vyrazil s ním. Bola to veľmi prijemná regeneračná jazda, chlapci si siahli ale na dno, keď som ich trošku ponaháňal v prostrednej tretine tréningu :)

Mareček sa nezúčastnil, chúďa moje malé, bolo rozmontované s boľavou hlavou, zubom, nádchou a kašľom. Asi by bolo jednoduchšie nájsť niečo čo bolo na ňom v neporiadku ako to allright. A tak mi Mareček zostal doma a slnil sa na terase, až si asi uhnal ešte aj malý úpal.

Zato ja som sa cítil skvele a tak som si na večer ešte pridal aj 15kilákov behu v kopcoch.

Toto musíte vidieť - vianočný stromček v Arizone - všimnite si tie svetielka :)

V piatok sme sa iba tak poflakovali a aby to zase nebolo úplne len také poflakovanie tak som si navečer hodil svižnú bežeckú dvadsiatku - zase v kopcoch.

Inak poviem vám pozorovať západy slnka z Jeffovej terasy, to je sila, hlavne z horúcej vírivky :) ... celkový dojem kazil iba uchrchlaný, ubolený a proste celkovo mierne bez nálady sa tu vyskytujúci Mareček.

Ale polovica jeho bolesti prešla v jednom krátkom okamihu. Marek vyskúšal večer nový typ terapie. Asi si povedal, že dosť bolo naparovania a užívania medikamentov, je čas na niečo radikálne. Najskôr v priebehu dňa chcel zohnať kombinačky, že si vytrhne zub, ale keď zistil, že je to 6-ka a nie 5-ka, tak to radšej nechal tak. Tvrdil, že 6-ka má väčší koreň a na tú si už s kombinačkami netrúfa. A tak počkal do večera a potom to prišlo. Asi ho strašne uchvátil západ slnka a tak si to náš Mareček namieril oproti zasklenej stene a v plnej rýchlosti (behom) to hlavou vpálil do skla :))). Ja som iba počul tupý náraz a videl som, ako ho to kláti k zemi. Aby som to uviedol na pravú mieru, on sa rozbehol do vnútra pre foťák, len si nevšimol, že dvere boli zatvorené .... :) Ale na počudovanie zistil, asi tak po polhodine preberania sa a vypúšťania z úst všakovakých periel, že ani tá bolesť už nie je to čo bývalo. Proste Mareček sa nám uzdravil. Tak som mu navrhol, že či si to nechce ešte zopakovať ... skoro ma zavraždil pohľadom. Takto si my výborne rozumieme :).

Aby ste verili, že všetko, čo tu píšem je tvrdá realita, tak tu sám veľký M.N. po terapii. Rýchlo som bežal pre foťák, pre zmenu ja, aby som to zdokumentoval, len ja som si najskôr otvoril dvere :)

Samozrejme som najskôr zistil, či Mareček žije ...

Sobota ... dal som si dlhšie kolo, celkom svižné 84kilákov. Dokonca aj MN sa bol previesť a poobede sme boli ešte plávať.

Takmer vyliečený Mareček skúčal aj iné terapie ... napríklad večerné skákanie z horúcej vírivky do studeného bazénu ... ale to už nebolo ono ... možno keby pristával na kaktus ...

Chcel som niečo potrénovať aj v nedeľu a tak sa aj stalo. Najskôr silové intervaly na kole, zakončené tempovým behom na 11 kilákov. Keď sa darí, tak sa darí :))), ale dosť bolo tréningu. Let's have some fun ...

Asi už bude v poriadku, aspoň fyzicky ...

K tomu tréningu bolo vždy veľa relaxu a proste bolo fajn ... aspoň mne ... Mareček sa snažil nejako vyliečiť a zdalo sa, že sa mu to predsa len začínalo dariť. Na pondelok sme mali naplánovaný veľký výlet na Grand Canyon a aby to nebolo len také suché ... tak sme sa jednoducho rozhodli, že tam strávime aspoň 3 dni a zoberieme so sebou aj Jeffa. A naozaj Grand Canyon bol úplne skvelý ale o tom potom ...

Arizonský zápisník pre vás píše známy trash can a banánožrút J.V. :)

Welcome to Arizona

2010-11-26T21:09:00.001+01:00

A letíme ... V lietadle píšem report z IM Florida, ktorý sa Michalovi tak nepáčil ... Možno som bol mierne sklamaný z cyklistiky, ale záverečný beh ma zase vyliečil, takže môj osobný celkový dojem z Floridy nebol zlý :) Proste asi som to iba blbo napísal ...

Keby ste to videli, kto sedel pred nami. Dve neskutočne vytuningované asi tak 35-ky so správaním maximálne 16-tok. Babenky asi dostali od svojich bosov voľno na víkend a šup do Phoenixu na nákupy a čo ja viem ešte čo ... Babenky si na svojom obrovskom Ipod-e prehrávali stupídne latino-videoklipy s narcismi v bielych košeliach - samozrejme rozopnutých, vlniacimi sa v komplikovanej hudbe pozostávajúcej maximálne z 3 akordov (lebo 4 by už bolo priveľa) niekde na pláži, alebo ešte lepšie na motorovom člne :)))

Samozrejme sa stihli asi tak každých 10 minút domaľovať, alebo nejako tuningovať ... Ale to najlepšie divadlo prišlo asi tak po hodine letu, keď začali ľudia chodiť na záchod. Postarší páni, aspoň tak 4x až 5x, keď objavilim čo za "sexbomby" sedia v predposlednej rade lietadla, teda kúsok od záchodov zrazu zistili, že im netreba iba raz, ale aspoň 3x-4x počas letu ... A zaujímavé bolo, že normálny ľudia sa snažia vystriehnuť chvíľu, kedy tam nikto nie je, ale títo supersamci samozrejme prišli vždy do najväčšej rady a očami vyslovene vyzliekali z babeniek aj to málo čo mali na sebe ... Ale dosť bolo hovadín.

Podarilo sa nám pristáť, ono je celkovo dosť dobré keď sa počet pristátí rovná počtu štartov, a my sme dúfali, že s nami pristane aj naša batožina. Stalo sa. Mal som trošku obavy, lebo sme s Marečkom skúšali novú technológiu ukrývania CO2 bombičiek ... skúška dopadla skvele ... bombičky nenašli a tak sme boli asi jediní, ktorí bežne prevážajú CO2-ky po Americkom kontinente :)))

Rozhodli sme sa, že si berieme hneď auto, aby sme boli mobilní a mohli si Arizonu pekne užiť. Auto sme si už vyhliadli na Floride, za smiešne peniaze a bolo ich kopu, takže by to nemal byť problém. ALE on to trošku problém bol :) Prídeme do požičovne, že chceme auto na 12 dní, oni že žiadny problém. Len z predpokladaných 500 dolárov sa cena vyšplhala na 1900 dolárov :). Pri otázke prečo, nám povedali, že cez víkend sú tu v Phoenixe preteky NASCAR a o autá je záujem, tak mierne upravili ceny ... Dobre sme im vynadali a pobrali sme sa do ďalšej ... tam sme pochodili rovnako ... no ono americké dopyt a ponuka sa prejavilo v celej svojej nahote :)

Táto cena by nás asi zabila a tak sme zavolali Jeffovi ... nášmu zatiaľ neznámemu kamarátovi z Facebooku, ktorý sa nás rozhodol prehomestayovať. Že teda, keď nás chce, tak nech si predsa pre nás príde na letisko. Keby ten vedel, aký prievan mu my narobíme v jeho živote ... Jeff na to iba svojim typickým "OK-no problem. I'll be htere on 45 minutes."

A tak sa aj stalo. Jeff sa objavil na letisku v krásnom tereňáku Acura (čo je luxusná verzia Hondy) a zobral nás domov k nemu dom mestečna Carefree vzdialeného asi 40 míľ od Phoenixu a teda aj Tempe. Po ceste sme sa zoznámili a ku koncu cesty Jeff ukázal na kopec nad mestom, že tu je jeho dom. Už z diaľky sa zdalo, že to bude niečo "big", ale keď sme sa dostali na "drive way" tak nám skoro spadla sánka. Toto nebol dom, ale architektonický skvost. A to sme ešte neboli vo vnútri. Vo vnútri to bolo proste dokonalé. My sme boli ale z cesty taký rozmontovaný, že nás najviac zaujímala naša cimra. Na druhý deň v Arizone sme sa zobudili pomerne skoro .... nabudúce :)

Florida záver :)

2010-11-25T12:38:00.000+01:00

Už som doma na rodnej hrude a snažím sa, hoci poriadne unavený z cesty, stráviť všetko to úplne bombastické, čo sme spolu s Marekom počas mesiaca na cestách po Amerike prežili. Jednoducho a proste, bolo to niečo, čo sa nedá vlastne ani opísať, lebo zase taký spisovateľ zase nie som ... :)

Hneď na úvod správa pre Marečka: Marečku, veeeľká vďaka, že si ma prehovoril na túto cestu. Bol to výlet snov. Masiv respekt :)

Florida bola úplne bombová, ale Arizona ... úplne gulervúca.

Takže po pretekoch v Panama City Beach sme s
trávili ešte jeden deň v tomto meste. Strávili sme ho ... teda ja kecacou jazdou s Vabrouchom na bicykli ... ako správny ironmani sme hneď ráno po preteku vytáčali nohy na cyklistike ... kopou jedla .... návštevou krásnej pláže a jazera s krokodílmi (ktorých sme nevideli) a celkom dobrou večerou v plážovej reštaurácii, kde sme pozvali aj našich domácich di Martinos.

Večer sme sa ešte vybrali na Awards ceremony, kde sme ešte zvládli po dve večere a bol čas na balenie. Nasledujúci deň sme sa zase vybrali naspäť 1000kilákov do Miami. Cestu sme pojali ako voľnú a tak aj dopadla. Marek to prijal ako výzvu a predsavzal si, že do Miami dorazí aj bez mapy po bočných cestách. Zo začiatku to aj vyzeralo, že sa nám skvele darí, neskôr sme sa ocitli takmer v centre Tampy (to už bolo horšie), ale aj odtiaľ sme sa vymotali a dúfali sme, že sme nabrali správny smer na juhovýchod, ale namiesto toho sme sa dovalili do Orlanda. To už sme si povedali, odtiaľ sa už nedá pomýliť, cesta je úplne jednoduchá a tak plní optimizmu sme nabrali smer Miami a skončili sme na Cape Canaveral, priamo na vrátnici len pre Authorised vehicles .... .

Neviem akou náhodou, ale nakoniec po tomto všetkom sa nám podarilo dostať sa do Coconut Creek naspäť k Peťovi, u ktorého sme mali naplánované zostať ešte dva dni. Už bola hlboká noc a my sme celí šťastní otvorili dvere od Peťovho domu .... čo nás čakalo ... kde zmizol Peťov krásny dom, skvelá obrovská kuchyňa s ešte skvelejšou chladničkou, plnoz kadejakého stafu na jedenie??? Všetko bolo preč ... táto vysnívaná idilka sa zmenila jedno obrovské stavenisko. Peťo mal na niekoľko dní menej roboty a tak sa rozhodol, že zrekonštruuje kuchyňu .... . Našťastie na poschodí bolo všetko OK a tak sme zalomili a dúfali, v krásny zajtrajší deň.

Nasledujúci deň bol naozaj krásny .... Konečne teplo, kúpanie sa v mori, pláž, čínsky all you can eat prežierak, večerný tenis a na večeru 16 Mike's hard limonade pre nás troch aj s Peťom. Slovom beutiful day :)

Ďalší deň bo pre nás kľúčový ... nasledoval presun do Arizony.

A ako sme prežili náš Arizona dream? Nekôr .... :)

Mám kopu času, nasledujúce triatlonové dobrodružstvo je v nedohľadne, takže prečo sa ponáhľať :)

Ironman Florida - race report

2010-11-13T18:56:00.000+01:00

Len pre informáciu píšem to v lietadle, systémom "do kedy vydržia baterky", takže asi to nebude moc na čítanie, ale je to tu :) :

Friday's staff drop off

Our Florida Angel - Paty

Beautiful guys - The only professional Slovak triathlon team SUPERNOVA FOREVER :)))

A je tu race day. Deň začína pomerne skoro ráno, asi tak o tretej :). Peťo Vabroušek nemôže spať a tak šramotí dole v kuchyni a tak sa pomaly prebúdzam, ale z postele vychádzam až o 4-tej. Rýchlo sa najesť a zase zaľahnúť aspoň na polhodinku. Mareček ešte sladko spí .... Nemáme sa kam ponáhľať, všetko už v depe máme a vonku je hrozná zima, čím kratšie tam budeme, tým máme väčšiu šancu, že to prežijeme. Hlavne Marek je poriadne prechladnutý, bolí ho hrdlo a kašle. Zvažoval, či vôbec nastúpiť, hlavne za takýchto podmienok, ale teplotu nemal a tak si povedal, že to skúsi.

O pol šiestej predsa len vyrážame, máme to asi 10 kilometrov. Posádka troch profesionálov v našom aute to zvláda perfektne a dokonca sa nám podarí zaparkovať takmer pri depe.

Vychádzame z auta, na sebe všetko čo máme, zimnú čiapku na uši, rukavice ... je zima , vonku sú 2 stupne a pofukuje vetrík - zatiaľ :) Už nemáme moc času, štartujeme o 6:50 a musíme sa predrať cez 2400 agegroupákov do prvej rady na pláž a tak iba rýchla kontrola bicykla, doplnenie niektorých teplých vecí do cyklistického bagu a prichádza chvíľa pravdy. Vyzliecť sa a nahodiť neoprén .... robím to rýchlo, normálne si neoprén zapínam až na poslednú chvíľu tesne pred štartom, ale dnes som vďačný za okamžité zapnutie. Rozhodol som sa obetovať jedny ponožky, nechávam si ich na nohách, lebo stáť na studenom betóne nie moc príjemné, je mi jasné, že ich už nikdy neuvidím, lebo ich musím odhodiť v momente, keď sa dostávam do vody. Tá je príjemná, konečne ma niečo zahrieva :). Ako vidím, vlny sa od včera utíšili iba minimálne, to zase bude ... ja to tak neznášam, plávať v hnusných vlnách, ale čo narobím, skúsim to nejako prežiť, hlavne, aby som sa aspoň niekoho chytil, nech v tom nie som úplne sám ... vo vlnách kilometer od brehu ... asi vyznievam ako posero, ale ja mám pred tým fakt rešpekt a do takejto vody idem vždy s malou dušou.

Je nás na štarte asi do 60 - profíkov, mužov aj žien. Sú to takmer z pravidla výborný plavci a tak obavy, že mi všetci zdrhnú sú viac ako na mieste. Ale dosť bolo fňukania, je zima a tak sa treba trošku zahriať pri športe. Dávame Americkú hymnu a ide sa na vec.

Štart. Voda je plytká a tak prvé metre sa beží, no beží, kým mi nejaká tá vlna nevrazí do brucha. Potom radšej líham na vodu a plávam. Zdá sa, že bude s kým. Najradšej by som za Peťom Vabrouškom, čo by bola záruja výborného plaveckého času, lebo mu to celkom ide, ale je takmer tma a jeho Helix sa nedá identirikovať. A tak si nachádzam svoje miesto v nejakej tretej, alebo štvrtej skupinke a plávam. Kilometer smerom do mora proti vlnám, zdá sa že to celkom ide, síce je to boj, ale som tam. Potom sa točíme a pláva sa krásne, potom zase otočka a kilometer naspäť. Naspäť to ide ľahšie. Stále sa držím v skupinke, sme štyria. Je tu prebeh do druhého kola, pozerám na hodinky 27:30 - môže byť, kalkulujem, že by sa mi mohlo podariť zaplávať nejakú tú minútku pod hodinu. Ale musím sa sústrediť, aby ma spoluplavci, ktorí sú o hlavu väčší neodpojili. Prebeh je pomerne dlhý v hlbokom piesku a potom zase v plytčine. Musím začať plávať ako prvý, lebo už sa mi nedá vo vode bežať. Som tam. Super, zvládol som to. Druhé kolo je identické z prvým, nič sa vlastne nedeje, len mám jednu kolíziu s medúzou a v závere už predbieham posledných borcov o jedno kolo.

Som z vody, prežil som a som na pevnine, ale teraz príde chvíľa pravdy. Plával som za 57:17 s čím som viac ako spokojný. Rozopínam neoprén a cítim to. Chlad. Ale človek si to v tejto chvíli moc nepripúšťa. Z pláže je to k bike-bagu pomerne ďaleko, beriem ho a bežím do budovy, kde sa dá v teple prezliecť. Asi nikdy som nemal toľko vecí v bagu :). Zhadzujem neoprén, aj spodnú časť dresu ... musím úplne dohola, nechsať si niečo mokré by bola sebevražda. Poriadne sa utieram a zase kopu vecí na seba. Dres, na dres dlhý cyklistický dres, ponožky a môj vynález. Na brucho pod dres, fleecové rukavice a igelitku ako windstoper :). Ešte beriem prilbu, okuliare, do dresu nejaké tie gely a vybieham. Trvalo mi to neskutočne dlho, celé depo bolo za 5:21. Peťo Vabroušek je dve minúty predomnou, stretli sme sa, keď on vybiehal zo šatne a ja som do nej prichádzal. Zdraví ma Jirka Chaloupka a ja už beriem bicykel a vyrážam. Naskakujem, a roztáčam to. Na nohy, ktoré, sú iba položené na tretrách, cítim brutálny chlad. A tak čo najrýchlejšie šup s nimi do tretier. Na tretrách mám neoprénové mininávleky na špičky - to bol nápad za milión. A ide sa konečne na to.

Pridávam, predomnou v diaľke vidím pretekára, asi tak pol kilometra. Fúka a ja samozrejme idem v protivetre. A to ešte netuším aké samozrejmé sa mi to stane v priebehu dňa. Vôbec sa nepribližujem a nejde mi to rýchlejšie ako 38km/h. Aj napriek dlhému cyklodresu cítim ako ma prefukuje, o kolenách, ktoré mám holé, radšej nič nehovorím ...

Ale postupne sa dostávam do tempa, začínam sa približovať k borcovi predomnou a predbieham ho asi po 10-tich kilometroch. Potom predbieham ešte asi 5-6 pretekárov, z toho asi 4 baby. A som tu - čo som mohol predbehnúť, to som predbehol a som tam , kde sa dostávam pomerne často - do územia nikoho ... predomnou nevidím nikoho ani na kilometer, za mnou je tiež obrovská diera. Ale predsa len, na asi 30-tom kiláku na dobieha Markus Strini a ja si hovorím, musím ísť s ním, lebo byť celú cyklistiku totálne sám. A tak aj keď cítim , že idem asi trochu nad svoje možnosti chytám sa idem s ním. Nestriedam, na to nemám, som rád že visím, asi tak 12 metrov za ním. Občas je pri nás motorka, inak ideme úplne opustení. Asi na 60-tom kiláku dobiehame Maxa Longreeho a nestačí. Ale prichádza asi 80-ty kilometer a zase obrat do protivetra a ja už neviem držať Markusove tempo. A tak zostávam sám. Na 90-tom km je otočka a tak si môžem skontrolovať odstupy. Vedúca skupina je asi 15 minút predomnou, Peťo Vabroušek, idúci úplne sám je asi 9 minút a naopak, za mnou je ešte zopár osamotených jednotlivcov a porom prichádza šok. Asi 10 minút za mnou sa valí obrovský balík, normálny pelotón, žiadny rozhodca ... chlapci si robia čo chcú ... porom chvíľu nič a ďaľší balík, ďaľší ... potom našťastie odbočujem. A zase sám, mám pocit, že stále v protivetre, je to zúfalstvo, priemer mi klesá ... nejde to strašne sa trápim a k tomu, viem, že balí, za mnou ma dobehne, je to iba otázka času. Nebudem to ďalej rozpisovať, nič sa nedialo, počas zvyšku cyklistiky som iba jedol a pil, točil nohami a občas na predbehol nejaký osamotený namakaný agegroupák.

Ku koncu už mi bolo fakt takmer do plaču, tak som bol vysilený, ledva som plietol nohami a pri predstave, že ma čaká ešte maratón som nemal chuť vôbec na nič. Najradšej by som to zabalil, tak mi bolo .. prišiel som sám, balík ma nedobehol. Zosadám z kola a mastím do depa. Cyklistiku som dal za 5:00:14, čo je veľmi zlý čas. Ale kto tam nebol nevie ... V hnusnej zime a vetre som proste na viac nemal. Mal som pocit, že 130kilákov som išiel proti vetru a 50 s vetrom. Keď sa tak na to pozerám s odstupom, bola to asi moja najťažšia cyklistika v živote. Proste veterné roviny nie sú pre 62 kilového pavúka. Na takejto trati sa nedajú nohy zvesiť ani na moment, je to hnusné .... . V depe predsa len zberám nejaké sily a vyrážam na beh. Depo bolo pomerne rýchle za 3:09. V okamihu, keď vybieham, vbieha do prezliekacej budovy smečka borcov. Balík teda dorazil ... asi 2 minúty po mne :).

Beží sa mi pomerne ľahko, len neprepáliť, už som tých ironmanských maratónov odbehal dosť aby som vedel, aké sú zradné. Viem, že bežím po vetre ale naspäť to bude o to ťažšie. Po prvom kilometri sa zastavujem na kadibúde, ale aj napriek tomu dávam aj druhý kilák za 4:58. A porom sa už rozbieham do strojového tempa, niekde teste nad 4:30/km. Trať behu je úplne prázdna ... špica preteku ešte nejde v protismere a okolo mňa je prázdno. Maratón je rutina, bežať, kontrolovať tempo a tep, jesť gely a piť. Je slnečno, prijemne slnko hreje ale nie je horúco. Výborné podmienky na beh, čo keby to predsa len vyšlo ... . Už vidím špicu preteku ako ide oproti, ide ich po kope asi 10 doslova sa na trati rozbíjajú, potom chvíľu nikto a už vidím Peťa Vabrouška. Beží so zaťatými zubami, ale nie od bolesti, doslova v ňom vidieť odhodlanie a silu a chuť urobiť na behu čo sa dá. Ide veľmi rýchlo.

Som v polovici prvého okruhu, tu sa trať točí a ja bežím proti vetru, je to pomerne dosť cítiť, idem pomalšie, ale stále je to dobré. Postupne vidím, ako sa trať zahusťuje .... stretávam Davida Sajnera, Mirka Vraštila a asi tak 2 kiláky pred koncom prvého kola aj Marečka. Vyzerá výborne. Točím do druhého kola a zase zrýchľujem - idem s vetrom. Nepredbieha ma nikto, v prvom kole ma zopár ľudí predbehlo ale ja ich v druhom zbieham späť, nepredbieha ma nikto ani z čerstvých borcov, čo práve vybehli - neustále predbieham ľudí po desiatkach. A takto to ide až do cieľa.

Asi tak 3 kiláky pred koncom predbieham Marečka, ktorý stále beží .... Už mám nohy tvrdé ... už to drtím silou, ale snažím sa bežať kiláky aspoň na úrovni 4:50/km. Garmin mi ukazuje 42. kilákov a ja viem, že do cieľa to je ešte aspoň 800metrov. Do riti. Prečo???? Nič to, to už je jedno, nohy fungujú a tak nejaké 3 minúty navyše nejako vydržím. Som tu!!!! Za mnou nikto a tak si môžem cieľovú rovinku vychutnať, mám ju iba pre seba. Dobieham v čase 9:25:34 a maratón dávam za 3:19:33. Teda prvý krát pod 3:20. Som spokojný, dal som do tohon všetko a na viac som dnes proste nemal. Nakoniec to vydalo na 24. miesto medzi profesionálmi a na 60. miesto celkovo.

Aj keď minimálne 15 borcov ma na trati nepredbehlo, prišli až po mne ... po odhákovanej cyklistike, kde na mňa stiahli 8 minút to už niektorí z nich udržali až do cieľa.

Celkovo by som to zhrnul, bol to pretrápený pretek hlavne na kole, kde som si siahol až na úplné dno, ale za odmenu som si krásne zabehal.

Ironman Florida nie je férový pretek, profíci sú tvrdo strážení a jazdia čisto, ale na ostatných sa úplne kašle, nech si robia čo chcú, oni si naozaj robia čo chcú ... je to smutné, ale je to tak.

Takže toto bol môj desiaty ironman sezóny a jubilejný dvadsiaty celkovo :)))

Čo bolo po preteku v Miami

2010-11-05T22:44:00.000+01:00

Na druhý deň ráno sme mali dohodnutý tréning s miestnym triatlonovým klubom 4 seasons.
Tréning mal začať o 7:00 ráno, takže žiadna sranda, keď si uvedomíte že na tréning je to ešte 30 minút autom :)))

Ráno sme sa zobudili do silného dažďa, ale dážď nedážď tréning musí byť. Na južnej Floride neznamená, že keď prší, tak je zima. Je krásne teplo aj 7:00 ráno. Predsa sa nám len podarilo preložiť tréning na 8:00 :))). Ale o ôsmej dážď nedážď išli sme na to. Zložili sme bicykle, uložili ich do rackov (áno dobre čítate, tu sa trénuje naozaj, majú perfektne vystavané depo ako na pretekoch), zoznámili sme sa s členmi klubu a s coachom Mikom, ktorý to tu vedie. Aby som o ozrejmil. Trénuje sa vlastne u coacha Mika doma. Má postavený dom priamo na brehu krásneho jazera, kde sa odohrávajú plavecké tréningy, má vlastnú pieskovú pláž, vykuželované výlezy z vody, vo vode bóje, a sľúbil, že žiadne aligátory :)
Proste faktázia.

Pred tréningom

S coachom Mikom

Príprava ....

Najskôr sme si dali v daždi rozjazdenie na 10 kilometrov na kole a potom nasledovalo rozplávanie asi tak 400metrov. Potom nasledovali 3 šprinttriatlony 500m plávania, 8km cyklistiky a 1,5km beh. Po každom triatlone bola malá, asi 5 minútová prestávka. Krásne som si zatrénoval, v regeneračných obrátkach, bolo úžasné sledovať ako sa miestny borci snažia ma za každú cenu poraziť a tak som jedného 2x nechal vyhrať, raz som dobehol prvý ja :) Fakt sme sa fantasticky bavili, dokonca sa aj vyčasilo, vyšlo slnko. Po triatlonoch nasledovalo vyplávanie a ..... vodné pólo v jazere. Paráda, hrali sme 6 proti šiestim a môj team jasne vyhral. Bola to bombáááá. Normálne sme boli ako členmi teamu. Po póle sme asi trom borcom úplne prekopali posed na bicykli, lebo jazdili síce slušne rýchlo, ale vyzerali na tom hrozne. Keď to vyskúšali, sami boli doslova unesení. Potom sme si dali spolu s klubom spoločný obed ... proste krásny deň.

Po prvom triatlone

Po tréningu

Aby bolo jasné, aký dojem sme zanechali ..... 6-ti miestny borci sa v priebehu týždňa rozhodli, že si zoberú v piatok voľno a vyrazia spoločne autom na víkend do 1000km vzdialenej Panama City Beach, aby nám mohli fandiť !!! No nie je to úžasné?

Už sú na ceste a ich cesta sa dá sledovať na Facebooku :))) - blázni

Ale teraz niečo, ako to vyzerá s nami. V stredu ráno sme sa vybrali našim autom Dodge Calliber do PCB. Je to 1000kilákov, takže žiadna sranda, ale urazili sme to v pohode za 9 hodín aj s prestávkami.

Počasie sa postupne zhoršovalo. Do Orlanda stále krásne, slnečno, potom zamračené a posledných 200 kilákov v daždi. Mareček ma ale upokojoval, že v PCB bol už 2x ale nikdy tam ešte nevidel žiadny oblak, takže žiadny strach, keď sa priblížime k pobrežiu, bude všetko OK. K pobrežiu sme sa priblížili,a dážď sa zaozaj zmenil .... na doslova prietrž mračien :))).

Ubytko sme našli, bývame spolu s Peťom Vabrouškom v bombovom dome v miestnej asi najkrajšej štvrti. Úplne skvelé!!!

Horšie je to z počasím. Štvrtok celé doobedie ešte zúrila tropická búrka, lialo ... Poobede prestalo a vyjasnilo sa. Horšie je, že za búrkou prišiel studený front ... a to doslova. Predpoveď na piatok je doslova zúfalá, zima - ráno 4 stupne a cez deň maximum 16 stupňov a extrémny vietor. Ale aby to nebolo všetko, tak na sobotu (deň preteku) hlásia ráno iba 3 stupne s pocitom ako nula a vietor má iba mierne zoslabnúť :) Denné maximum 15 stupňov - tak to bude mazec - musíme zohnať teplé veci, lebo inak sa to nebude dať prežiť. Ak je pocitová teplota nula stupňov, ale je keď vyrážate na trať mokrý z vody? Neviem, ešte som to nezažil. Ale veď zážitok nemusí byť pekný, hlavne, že je intenzívny :)))

Dnes, piatok ráno som bol vyskúšať ako sa jazdí na kole v zime ... nahodil som návleky na nohy, dlhý cyklistický dres a rozjel som to. Ale nie o 8:00, ako to bude zajtra, ale o desiatej. Na slnku. A bola kosááááá. Prsty na nohách tuhli, dlhý dres sa viac ako hodil ... Je rozhoduté, zajtra plávam iba v spodku, a obliekam suchý krátky dres a na to ešte dlhý. Ale aj tak neviem, či to bude dosť.

Zatiaľ koľko ... tomorrow is race day.

Dopenenie: Už máme veci v depe, je tu poriadna kosa aj cez obed a zajtra má byť oveľša chladnejšie. Na expe som prikúpil neoprénové návleky na tretry, vo walmarte fleecové rukavice, kuklu a čiapku a môže sa ísť na vec.

Do prčíc ... vlny sú ako prasa, ako keby včera neboli dosť veľké, ak to pôjde takto ďalej, neviem, neviem ..... :) Fúka tak, že po vetre to ide 40km/h bez šlapania a protivetru sa nedá ísť 20 .... Ale už dosť, zajtra sa uvidí ....

America tour - 2. časť

2010-11-03T02:01:00.000+01:00

A potom už tu bol pretek.

Vstávať sme museli ako na Irona, lebo naša (prvá) vlna štartovala už o 6:52hod, takže ešte skôr ako "normálne o 7:00" a teda za úplnej tmy. Tma bola taká, že sme nevidel ani bóje :).

Ale po poriadku. Vstali sme o 4:15 a hneď sme sa išli nadlabať ryže s ananásom. Teda ja, Mareček sa pri tom skoro pobľul :))), a tak to nechal radšej tak. Aspoň som mal dve porcie a tie, ako sa neskôr ukázalo sa náramne hodili.

Tu sa odohráva pretek v Miami

Vyrazili sme do downtown-u, ktorý je asi 40 kilákov. Skontrolovali sme veci v depe a mastili na štart.

Štart bol trošku chaotický, najskôr oznámili, že sa prekladá o 20 minút, ale nakoniec sa štartovalo presne. Ale o preteku si prečítane až nabudúce :)))))

Tesne pred štartom plávania MPRO

Plávanie v jednom trojuholníkovom okruhu za úplnej tmy. Našťastie boli pri nás kajaky a tak sme aspoň tušili, kadiaľ plávať. Keďže som mizerný plavec, tak som sa bál, že po pár metroch zostanem úplne sám a budem blúdiť vo tme. To sa našťastie nestalo a plával som po celý čas na chvoste asi 7-8 člennej skupiny. Toto bolo pre mňa už malé víťazstvo, lebo udržať sa s eliťákmi vo vode fakt v nie je fakt jednoduché. Plán bol jednoduchý, zaplávať si pohodlne v IM tempe a potom napáliť cyklistiku, aby som vedel, čoho som schopný :))).

Idem z vody

Z vody som liezol za hrozivých 34 minút, ale vzhľadom na to, že najlepší plavec (mimochodom majster sveta ITU long distance Silvain Surdie) plával za 28 minút, tak to asi s dĺžkou trate nebolo celkom v poriadku a o prúdoch v prístave, kde sa plávalo ani nehovorím. A to každému ušiel o viac ako minútu a vlastne na plávaní rozhodol pretek. Takže úplná spokojnosť. K byciklu bolo poriadne ďaleko, ale depo sa si skvele vydarilo. Vyrazil som sa cyklistiku. Prvých 5 minút som strávil v zahrievacom tempe, neustále zatáčajúc po meste a snažiac sa nájsť nejaké miesto, kde sa dá obuť do tretier. To sa nakoniec vydarilo a ja som sa mohol vydať na stíhaciu jazdu. Pred sebou som tak na pol kilometra nikoho nevidel, takže zase sám ???? Ale nie po ďaších piatich minútach začínam vidieť pretekárov predo mnou a blížim sa. Asi idem fakt rýchlo. Aby bolo jasné na akej trati sa išlo. Bola to rovina, ale :) Trať samá 9 stupňová zákruta - v podstate ako kritérium v uliciach mesta, mnoho krát po úzkych miestnych cestách, kde sa bol fakt problém vojsť po rýchlo prejdenej zátačke. A aby to nebolo všetko, tak povrch bol úplne mokrý po nočnom daždi a kto bol niekedy na Floride vie, že cesty tu schnú o hooooodne pomalšie ako všade inde na svete. Takže trať bola poriadne technická, samá akcelerácia a brzdenie a žiadna hrazda. Trať sa vyrovnala asi až po 30 kilákoch a potom sa to trošku začalo podobať na to, na čo sme zviknutý. Postupne som predbiehal, po otočku asi 5tich. Spojili sme sa z jedným borcom a striedali sme sa v udávaní tempa asi tak po 3 kilákoch - samozrejme férovo bez hákovania. Na otočke sme videli, že ďalšia, asi 5 členná skupina je asi minútu pred nami sme si povedali, že pritlačíme na pílu a budeme striedať po kilometri. Dorazili sme ich asi v priebehu 5-6 kilákov v dosť silnom protivetre. Potom nasledovala asi desať minútová fáza, kedy som sa viezol na chvoste, teraz 7 člennej skupiny a trošku si oddýchol, najedol sa gelov zobral pitie na občerstvovačke ... A potom znovu, spolu s kamošom sme vyrazili, rozbili skupinu a takto to išlo až do cieľa. Do cieľa sme to ťahali na špici stále iba my dvaja a udržali sa ešte ďalší dvaja. Môj kamoš však nevybral jednu z posledných zátačiek a poriadne sa vytrepal. Ale rozchodil to a do konca sa znovu dotiahol.

Po cyklistike

Elegantný Mareček

Depo som mal trošku pomalšie, lebo ako jediný som si dával ponožky a šnuroval šnúrky :))) Plán bol jednoduchý, vyklusať to v solídnom tempe, mierne rýchlejšie ako IM tempo. Ako sa ukázalo, bol to dobrý nápad, lebo bežať naplno by ma úplne odfajčilo. Prečo? No preto, že bolo fakt horúco a vlhko, slnko pálilo.... na občerstovačkách bola iba čistá voda (žiadne gely, cola, jonťák ako bolo sľúbené na meetingu), žiadne hubičky, sprchy ... zabudnite na všetko. A k tomu ... nenormálny vietor a 8x prebeh mostom ponad prístav. Most bol poriadne dlhý a hlavne to bol priadny kopec. Takže nakoniec som bol rád, že som bol rád ... :) V pohode som dobehol, aj keď iba na vodu, stratil som síce asi 3 miesta, ale veď o to mi nešlo, hlavne, že som to dokončil s dobrým pocitom :))).

Zopár faktov:
Plávanie: 34:02
T1: 2:35
Bike: 2:17:37
T2: 1:50
Run: 1:37:42
Celkovo: 4:33:46

Umiestnenie? O to síce dnes moc nešlo ale pre úplnosť : 17. MPRO, 29. MEN, 31. OVEALL - takže zase ma predbehli 2 baby - kedy to konečne prestane :))))

Po pretekoch s Oscarom Galindézom (3. celkovo) a Paty

V cieli som sa cítil, že by som mohol kľudne ísť ešte jeden half, ale na dnes stačilo a tak po pokece s pár profíkmi som sa pobral na masáž a na kopu jedla. Počkal som na Marečka a potom nasledovalo jedlo, pitie, jedlo, pitie, jedlo, pitie ...... . Až sme sa dostali domov, teda k Paty. Dali sme si pivko a nasledoval Halloweensky večer. Deti si chodili po cukríky v kostýmoch, všade boli tekvice .... proste sranda. Išiel som radšej skôr spať, lebo na druhý deň o 7:00 sme mali dohodnutý tréning s tréningovým teamom 4seasons. Ale o tom až nabudúce.

Čau Miami

Takto organizačne dodrbaný pretek som ešte nezažil

America tour - 1. časť

2010-11-02T22:26:00.000+01:00

Už nejaká tá doba uplynula od našeho prvého prípravného preteku a my sa stále neozývame. Takže aspoň niečo. Vôbec sa nám nechce písať, všetko je také intenzívne, že to ledva stíhame tráviť a prakticky na písanie vôbec nemáme čas ...

Londýn

V Amerike máme naozaj great time. Užívame si to nenormálne gulervúco. Teplo, krásne, bomba prostredie, dokonca aj bomboví američania (čo som fakt prekvapený). Proste zatiaľ všetko skvelé.

v Jumbe - som tvrdý ako štolverka :)

Prvé dni sme strávili u kamaráta Peťa v Coconut Creek na Floride, asi 100 kilákov od Miami. Krásne sme sa aklimatizovali, potrénovali v poriadnom teple, okúpali sa v Gulfe a každý večer si skvele zahrali tenis. Marek ma síce poriadne vycvičil, ale veď najlepšie sa trénuje pod dohľadom skvelého majstra. Dokonca sa nám dostalo ocenennia od miestnych veteránok keď nás videli hrať. Ich veta : "Excuse me, Are You a Professional Players" nás dostala do kolien a to doslova.

V Amerike je všetko rýchle :)

Po 3 bombových dňoch v Coconut Creek sme sa presunuli do Miami k teraz už našej skvelej kamoške Paty Spencer. Je členkou miestneho triatlonového klubu Hammerheads. Je to najväčší triatlonový klub na Floride a má viac ako 600 členov. Teraz má už o dvoch viac, lebo aj my sme čestnými členmi.

Pobrežie

My a Laurent na tlačovke

Skvele sme si zaplávali a vo štvrtok poobede sme sa vybrali na registráciu. Potom sme boli pozvaní na tlačovku, kde okrem nás bolo aj zopár iných celebrít, ako Laurent Jalabert a Mirinda Carfrae (len keby niekto nevedel kto to je tak je to úradujúca majsterka sveta z Havaja a kto nevie, kto je Jalabert tak nevie, vôbec nič :)

My s Mirindou

Po ukončení tlačovky nás odviezli do technického múzea v Miami, kde bola beseda klubu Hammerheads s Mirindou a samozrejme s nami :).

My s Paty (u ktorej bývame) a zase s Davom Orlowskym 3. z prvého Havaja (tento rok sme sa sním stretli už 4.krát a už sa spolu veľmi dobre poznáme)

Beseda s Mirindou

To by bolo tak na štvrtok pred pretekom všetko. V piatok sme si zaniesli veci do depa a trošku si užili Miami, ponakupovali hovadiny - ako to len podvezieme do Arizony a domooov nikto ešte nevie :).

Fun :)

Happy Halloween

Miami downtown

Tu budeme zajtra plávať

Ešte sme mali povinný Pro meeting, tam sme sa stretli s Viktorom Zemtsevom a pokecali sme si ako starý známi. Ja som sa teda s ním bavil po prvý krát, ale priatelia na facebooku sme už dávno, Mareček sa s ním pozná asi od narodenia :))), aspoň to tak vyzeralo, keď sa stretli.

Ešte sa stala jedna vec. Mali sme zo sebou iba dvojdielne dresy ale v Miami sa pláva bez neoprénov a tak sme navštívili kamaráta Oskara Galindeza a od neho sme dostali dve krásne kombinézy takmer zadarmo. Takú kvalitu kombinéz som ešte nevidel.

Mimochodom, po pretekoch keď sme mali kopu času na debatku s Oscarom a jeho výrobkoch takže je viac než pravdepodobné že snáď do konca roka dostaneme balíček jeho výrobkov za fakt dobré ceny pre kamarátov, a vlastne pre hocikoho, komu sa zapáčia - takže keď niekto budete chcieť pekné handry, kľudne mi napíšte, niečo vymyslíme :)))

Skúška dresu u Oskara

O preteku nabudúce ...

Po sezóne?

2010-10-22T14:00:00.000+02:00

Fakt absolútne nemám čas na vypisovanie blogu, mám toho proste skrátka až nad hlavu :)))

Ale toto som napísal presne pred 8-mimi dňami počas čakania, kedy sa skončí plavecký tréning mojich detičiek. Samozrejme dopísať som to nestihol a už by to nemalo cenu ani meniť na aktuálnu verziu, tak to tam proste bachnem len-tak nedorobené ....:)))

Po sezóne?
Ale kdeže. Tá najúžasnejšia časť sezóny ešte iba začne!!!
Po doslova hroznom auguste, kedy som bol doslova vygumovaný a prvej polovici septembra, kedy som bol definitívne zmierený, že sezóna 2010 sa skončila som sa len predsa dostal znovu do obrátok.
Nebola to žiadna sranda, v podstate som začal trénovať 7. septembra, ale nie ako ironman, ale sa proste voziť iba tak pre srandu na horskom bicykli. Vyslovene spôsobom čím viac blata, tým lepšie, nič som neriešil, veď sezóna sa už skončila a tak som sa proste iba bavil. Pridalo sa k tomu občasné prebehnutie a tak, veď viete ako to chodí. Na kole žiadna sila, na behu žiadna rýchlosť, plávať som nechodil ... :). Ale po dvoch týždňoch sa o začalo výrazne meniť. Doslova som cítil, ako sa mi vracia šťava, môžem čoraz viac, vyslovene som do toho dostal chuť. Začínal som s brutálnou nadváhou, ktorú som si vybudoval v podstate už od konca mája, kedy som vlastne prestal systematicky trénovať a iba som pretekal a to nie zrovna moc vydarene. Ale deväť IM-zárezov je doma :). Na začiatku tréningového obdobia ukoazovala váha hrozivých 68kg. Bol som z toho dosť zuúfalý, ale pretelefonoval som kopu času s Maťkom Holečkom a ten mi skvele radil, čo a ako ... ako s váhou dole a pri tom trénovať, ako si dať dokopy metabolizmus a proste tak. Mnohí mi radili, aby som to zabalil a ja som sa nakoniec podvolil, doma som všetkým oznámil, že už žiadny triatlon tento rok, víkendy som strávil vždy s rodinou na turistike a proste všetci sme boli z toho happy, že je pre tento rok koniec. Ale :). Keď ironman zaňuchá, že by to predsa len mohlo ísť začne rozmýšľať, pridá sa k tomu stále dotierajúci Nemčík :))) a tak začali aj v mojej hlave veľkosti "S" vznikať pochybnosti a to o veľkosti "XXL" - ani neviem ako sa mi tam také veľké vlastne vliezli :)
Aj moja krajšia polovička vycítila, že sa trápim a fakt neviem, čo a ako. Proste povedala, tak tam choď. A ja som hneď volal Nemčíkovi, že Ironman world tour pokračuje!!! On celý happy mi hneď oznámil, že konečne a pridal, že sa ide do Ameriky o týždeň skôr, lebo v Niami, kam prilietame na Floridu sa ide Rotho Ironman 70.3 a my ho musíme ísť :))). Toto ma fakt dorazilo, zase sa to skomplikovalo. Dúfal som, že si to Mareček rozmyslí, ale kto ho pozná ...., ako náhle on čo i len priňuchne k nejakému preteku, niet cesty späť. Dúfal som, že prešvihneme termín prihlásenia, a tak som sa stále vyhováral, ale nakoniec sme na štartovke :))).
Takže nás čaká bombastický záver sezóny s troma pretekmi - polovičkou v Miami, o týždeň na to 6.11. IM Florida a o dva týždne IM Arizona. A poviem vám cestu sme si naplánovali bombastickú a ak sa všetko podarí, bude to niečo. To vám poviem.
No a ako som pokračoval v tréningu?
Prvý objemový cyklus som ukončil po troch týždňoch 26.9. Nasledoval týždeň na odfúknutie, v ktorom som iba tak pre zaujímavosť nabehal 90kilákov a potom znova poriadne zabrať. Teraz som v druhom týždni stupňujúcej sa tréningovej záťaže a musím to ešte vydržať do konca tohto týždňa a celý ďalší, ale iba do soboty. V nedeľu 24.10 totiž letíme smer Londýn Miami.

Ako sa mi darilo ... Spočiatku to bolo zlé, ale cítil som ako idem hore, za prvé dva týždne so nezhodil takmer nič, ale potom sa to začalo radikálne meniť. Zrazilo ma auto, dva týždne som behal cez bolesť v päťe, ale nevynechal som ani jeden naplánovaný beh, dokonca keď som jazdil na kole, tak som cítil každú jamu, alebo dieru v asfalte ... trak to bolelo. Ale prešlo to. Poriadne som si pri tom presilil lýtka, lebo všetko som odcupital po špičkách. Teraz je to OK, päta síce nie je úplne v poriadku ale už ma vôbec neobmedzuje a aj lýtka sú v poriadku. Váha ukazuje 63kg, to je o 5kg menej a je to fakt vidieť.

Po veľkom objeme v podstate už vylaďujem a cítim, že to čo teraz vo mne je tu ešte nebolo :)))

Tak toto som napísal pred týždňom, proste zopár chaotických poznámok a ako je top teraz?
Váha je 62kg - teda race-ready :))). Forma? Myslím, že sa blíži a to nie hoci-aká.
Proste dal som do posledných dvoch mesiacov tomu všetko, čo som mohol a dúfam, že to pôjde, nie tak ako v lete, kedy som sa plazil na trati a pozeral som sa na ostatných, ako im to krásne fičí so sklonenou hlavou.

Koľko a ako som odtrénoval si nechám tento-krát pre seba, ale veďte, že toho bolo veľa. A čo ma najviac posúvalo vpred, aby som sezónu ešte nezabalil, ale dokončil to, čo som si na začiatku roka predsavzal?

1. Silný moment bol mail od Andreja Orlického. Na otázku, mám tam ísť? mi odpovedal. "Pozri sa, triatlon robíš pre zábavu a ak od ju neočakávaš, tak načo tam ísť." Na prvý pohľad jasné odporúčanie, ale na vec sa dá pozrieť aj inak. Čo tak proste skúsiť od pretekov zase očakávať zábavu .... jasné lenže na to sa treba poriadne pripraviť ....:) a tak toto bol prvý moment kedy som začal mať znova pochybnosti, že to možno skúsim

2. bol asi hodinový telefonát s Maťom Holečkom. Teda bolo ich viac ... :) Ale v podstate on mi ani moc nedal šancu pochybovať, či áno, alebo nie, v podstate hľadsl okamžite riešenia ako. Povedal, si pretekár ....... . Snažili sme sa ma dať dokopy, psychicky aj fyzicky, za čo mu nesmierne ďakujem, taký nával pozitívnych myšlienok som už dávno od nikoho neprial, v podstate mi pomohol dať sa do kopy a vydržať ešte 2 mesiace trénovať s radosťou. Ďík Maťo.

3. moment bol sa mozrejme Mareček. Je to nedozierna studnica optimizmu klonovaná s poriadnou kopov bláznovstva, postupne prerastajúceho do posadnutosti a závislosti na triatlone. Do tohto štádia som sa našťastie nedostal a myslím, že ani nedostanem ... ale v každom prípade Memčíkman dokáže na preteky prehovoriť asi každého .. a o mne ani nehovorím.

Takže asi tak.

Teraz je piatok poobede, zajtra si skúsim ešte odplávať a odbehnúť 30-ku a rýchlo sa zbaliť, lebo v nedeľu ráno už letíme smer Miami.

Čaká nás neuveriteľných 30 dní s Marečkom a troje preteky. Teda mňa najskôr jeden ostrejší tréning maximálne v ironmanskej intenzite na IM70.3 Miami. Potom sa presunieme o 700km ďalej do Panama City na celého Ironmana a to by mal byť môj vrchol. Nie je to trať pre mňa - totálna rovina a asi aj teplo. Ale človek si nevyberie. Navyše oddelený štart od agegroupákov ma asi odsúdi na úplne sólovú cyklistiku, prizerajúc sa na hákujúcich agegroupákov ...

Ale potom naspäť do Miami, nasadnúť na lietadlo a šup do Phoenixu. Tam budeme mať dva týždne, kedy by sme chceli zrelazovať na Grand Kaňone, Hooverdame, Las Vegas, možno, ak Mareka ukecám a bude sa nám chcieť aj v Kalifornii. K tomu samozrejme tréning a na záver presun do Tempe na Ironmana. Pre mňa by to mala byť rozlúčka s mojou "profesionálnou" kariérou, tak dúfam, že bude dôstojná ...

Držte palce. My vám za to prinesieme kopu zážitkov o ktoré sa skúsime podeliť ... :)

Ako na tom som :)

2010-09-23T08:59:00.000+02:00

Ahojte, ďík za komentáre. Bolo to fakt husté, hlavne keď si to vybavujem s odstupom dvoch dní ...

Asi má Ječmínek pravdu, mal som byť asi viac opatrný a minimálne si zobrať kontakt od toho "šoféra" ... ale som už proste taký, po rýchlom checkingu seba aj kola a krátkej testovacej jazde som poslal chlapíka radšej preč :)

Na druhý deň som sa nemohol na pätu ani postaviť, dokonca aj deti som musel do škôlky zaviesť autom, ale desinku som odbehol. Mimochodom, bola to jedna z tých najviac pretrpených v živote, po asfalte ani náhodou, v teréne lepšie, ale iba po rovine a do kopca, dole kopcom to bolelo jaxviňa. (Takto som si odtrpel celý maratón v Klagenfurte, kde kvôli zranenému lýtku som mohol bežať iba cez päty, ale tie som mal úplne dotlčené z Nice, kde som po nich oddupal celý maratón v absolútne netlmivých Newtonoch - takže bohaté skúsenosti,)Ale dal som to a hneď nasledovalo 98km na kole. Fakt sa snažím jazdiť po cestách ktoré sú niekde úplne na konci sveta, je tam málo aut, ale zase výrazne horšia kvalita asfaltu a samá diera ...

Ale tréning som prežil a dostatočne uťahaný, ale o to spokojnejší som sa živý a "zdravý" vrátil domov.

Nevýhoda zapadlých ciest sa prejavila hneď dvojako, na boľavej päte som cítil každú nerovnosť (to včera nebolo) a na záver som ešte dostal defekt (iba druhý tento rok - ten prvý bol na IM Malaysia), ale ináč ok.

Asi si myslíte, že som úplný idiot, že trénujem s takouto nohou a že som po havárke odtrénoval.

Pre vysvetlenie, utorkový tréning bol zásadný ... dlho plánovaný a neabsolvovať ho v plnej dĺžke by mi úplne narušilo celú koncepciu ... takýto tréning sa dá ísť max 2x do týždňa aj to iba po voľnejšom dni. Nevidel som žiadny vážny dôvod, prečo by som tréning nemal dokončiť presne podľa plánu (intenzitu aj dĺžku) a tak som pokračoval. To že mám odlomenú časť kufra na tretre som zistil až niekde na 80.km, keď som si išiel do obchodu kúpiť 15dk šunky a zdalo sa mi, že chodím nejako nakrivo. Odlomená časť nemá žiadny vplyv na upínanie do pedálu, iba na chodenie ... a keďže v tretrách nechodím tak to nevadí :)

Dnes ráno je zase o kúsok lepšie a k tomu mám voľnejší deň ... takže paráda.

Ako ma zostrelilo auto ...

2010-09-21T21:45:00.000+02:00

Tréning začínal stredne rýchlou bežeckou desiatkou v tempe 4:05/km + výklus 3km v tempe 5:00/km. Nasledovalo depo, prezlečenie do cyklistického, rýchle zjedenie cestovín, ktoré som mal nachystané už v mikrovlnke a vyrazil som na cyklistiku. Plán bol 145km v základnej vytrvalosti vo zvlnenom teréne po všeliakých zapadlých cestách.

Vyrazil som, slnko už krásne svietilo, ale bolo stále chladno. Nič to, dúfam, že sa zohrejem. Ma to aby som sa dostal na kľudnejšie cesty musím prejsť asi 600m úsek po hlavnej ceste, ktorý začína na 4. kilometri, potom odbočím na vedľajšiu a je to kľudnejšie. A práve tu sa to stalo. Práve na tej vedľajšej stálo auto na stopke a akože mi dávalo prednosť, teda to som si myslel ja, idúci po hlavnej ceste a odbočújúci doprava práve na tú vedľajšiu cestu. Lenže pán vodič, zrazu vypálil na hlavnú a doslova ma zostrelil na križovatke. Trafil ma do zadného kolesa a doslova ma odstrelilo na ostrovček (našťastie a tam som ľahol). Išiel som asi tak 28-30km/h, tak si viete predstaviť, keď do vás z boku našije plechová krabica, čo to urobí ...
Neviem, či by chlapík vôbec zastavil, keby som po ňom nezareval, kopu vulgarizmov ...
Prišiel ku mne a hovorí, čo sa stalo? Nezmohol som sa v tej chvíli na slovo. Potom mu hovorím, že ma zostrelil z cesty, či si to vôbec uvedomuje. Dočkal som sa odpovede : "Že to sa stáva, on ma nevidel ... " Hovorím mu to sa stáva? To snáď nemyslí vážne, veď čo chýbalo a mohol ma zabiť, stačilo keby ma neodstrelilo vedľa, ale na cestu, alebo jemu pod kolesá ... . Bol som poriadne dotlčený ... rátam kosti, zdá sa že je to OK, veľmi ma bolí bedrový kĺb, je poriadne narazený, tak isto lakeť a najhoršie je na tom päta. Tá bolí úplne hrozne. Inak sa zdá OK. Kontrolujem Tarmaca, tiež na prvý pohľad OK, dokonca aj narazené zadné koleso je v poriadku. Nahodím spadnutú reťaz a testujem, či všetko funguje. Našťastie funguje a tak chlapíkovi hovorím, že nech si nabudúce dáva väčší pozor. Ešte raz sa mi ospravedlnil a myslím, že až ku koncu mu dochádzalo, čo vlastne urobil, podali sme si ruku a ja som si povedal, že skúsim tréning dokončiť.

Aspoň mi už nebola zima :).

A tak idem ďalej ... vlastne už nič zaujímavé, iba päta bolela strašne, ale jazdiť sa s tým dalo, a bedrový kĺb tiež poriadne ožíval a hlavne pri jazde zo sedla, ale vydržal som to a dal som celých 145kilometrov, takže po havárke ešte 140km.

Jazdil som to 4hod 49min - takže priemer 30km/h.

Prišiel som domov a až tu zisťujem, že pri páde sa mi odlomil kufor na tretre a mám oškreté sedlo... .

Ešte jedno, teraz rýchle depo a vyrážam na beh, teda chcem, ale neviem či to pôjde. Chodiť nemôžem, na pätu sa vôbec nedá stupiť, ale paradoxne behať môžem, pretože od jari behávam cez špičky a na päty vôbec nedopadám. Takže bežať som mohol :). Odbehol som 7,2km v tempe 4:48 na úplnú pohodičku.

Takže toto bol môj dnešný tréning - celkovo 20km behu a 145km cyklistiky a jedna havária :)

Som síce trochu doodieraný, chodiť nemôžem, ale bežať áno a tak zajtra hurá do ďalšieho tréningu ... ten dnešný trval 6hodín a 19 minút naraz :)

www.Trisport.sk zase žije

2010-08-31T12:16:00.000+02:00

Po dlhom nepísaní, ale o to väčšom pretekaní zase ožíva vaša stránka

www.trisport.sk

Tak sa nenechajte zahanbiť a klikajte, čítajte, prispievajte :)

Totally burn out :(

2010-08-30T20:14:00.000+02:00

Myslel som si, že som väčší terminátor ako v skutočnosti som :)

Proste mi absolútne došlo. Po Slovakmane som si myslel, že stačí 12 dní regenerácie v Tunisku a môžem opäť bušiť naplno a brutálne sa pripraviť na záverečné dva irony sezóny na Floride a v Arizone. Ale všetko je inak.

Myslel som si, že slabosť, ktorú som cítil už počas posledných troch ironov vyplýva jednoducho z nedostatku tréningu a samozrejme aj "trošku" nahusteného programu a dá sa jednoducho prebiť zase poriadnym tréningom. Veď som v podstate od polovice mája (teda pre IM Lanzarote) poriadne netrénoval, nasledovalo iba 6 ironov po sebe.

Ale nie je to také ľahké, oddych v Tunisku sa stal vlastne laborovaním s chorobou a celý pobyt som bol na antibiotikách. V kombinácii s každodenným pobytom na slnku a blbnutím vo vode sami to asi poriadne spočítalo.

Len čo som prišiel domov, tak som nasadol na bicykel a hodil som si 85km, síce pomaly, ale predsa. A potom to prišlo ... za 9 tréningových dní som nabehal 115km a najazdil 261kilákov, všetko pomaly aj beh aj kolo, žiadne plávanie - to by ma zabilo úplne, lebo som sa každý deň budil s úplne vyschnutým hrdlom a bol som rád, že som bol ... :). Bolelo ma každé prehltnutie, teda nebolelo ... bolí stále a niet ani náznaku zmeny ... takže je to asi všetko v pitli.

Skúsil som pomaly a krátko, ale nefungovalo to, teraz už to vidím iba na totálny kľud aspoň na týždeň a dúfať, že to bude stačiť.

Stratím síce drahocenný čas prípravy, ale inak by som asi mohol stratiť oveľa viac. Už teraz je žiaľ jasné, že na Floride a ani v Arizone nič nepredvediem ... ale aspoň by som rád došiel do cieľa, ale teraz sa mi aj to zdá úplne nereálne. Takže mi nezostáva nič iné, len dúfať že oddych nejako pomôže a zachránim aspoň niečo.

Aspoň využijem čas a zase oživím http://www.trisport.sk/ , kde možno očakávať veľké zmeny, po tom čo aj Mareček sa podujal spolupracovať :). Určite bude viac srandy ... . V lete to jednoducho nešlo a musel som to jednoducho nechať tak, horko-ťažko som stíhal blog ...

A Day with Marek in Cunovo :)

2010-08-27T14:04:00.000+02:00

Ako sa regeneruje podľa ironmanov? No predsa na kole, v krásnom počasí, v ešte krajšom prostredí a samozrejme s najkrajšími fungl novými dresmi od Kiwami, ktoré nám poslala Helen úplne nedávno. A samozrejme s mojim najguervúcejším, najironmanovejším kamarátom Marekom, bez ktorého by zo včerajšieho tréningu bol iba obyčajný tréning, ale takto to bol Day s veľkým "D".
Sposúdte sami :

Tak to sme my, vynovení, krásni :) a ide sa trénovať

Niekto testuje posed v tuneli, nám stačí Dunajská hrádza, fúka tam rovnako :)

A Mareček, vždy elegantný

medzi cykloturistami sme asi vyzerali ako mimozemšťania :)

A že hrádza je rovina - pozrite ako to láme :)

keď môže Nemčík, môže aj Vrábel :)

a ešte raz :)

Mereček to vie aj v sede

"Kančelára" v podaní ala Shocker

Tak to by už stačilo Mr. Nemčík - ide sa ďalej trénovať

ale on iba toho svojho Kančeláru, ako keby nevedel, že Kančelára bez Spešla je ako triatlonista bez internetu :)

A na záver sme ešte v Areáli vodných športov s otvorenou hubou pozorovali ako borci, ktorí to naozaj vedia jazdia na divokej vode

Zase si niečo neodpustím. Našiel som 2 krásne Marečkove fotky a z ních je úplne jasné, prečo sa mu ten Slovakman tak vydaril, s takými fanúšikmi ... :)

Takže takto sme strávili deň s M.N. Spojili sme zdanlivo nespojiteľné, Marekovo vyladenie pred Podersdorfom a moje opätovné najazďovanie kilometrov v základnej vytrvalosti a k tomu gulervúcu perfektnú náladu.

Nezostáva nič iné, iba Nemčíkmanovi držať palce na jeho 10. tohtoročnom ironmane, aby potvrdil, že mu to v posledných dňoch fičí ...

Zopár riadkov

2010-08-23T12:03:00.000+02:00

Už dlhšie som nič nenapísal a tak niečo skúsim zosmoliť.

Hneď po Slovakmane bolo načase zaradiť nejaké to voľno a aby z toho bolo naozaj voľno, tak som sa poistil, aby som odišiel niekam ďaleko a bez bicykla. A tak som 6 hodín po návrate z Nitry už znovu sedel v aute, tento krát z celou rodinkou a mierili sme na bratislavské letisko, kde sme naberali smer Afrika - Tunisko - Monastir - Hammamet ... :)

To malo byť zárukou dôkladného oddychu po našom letnom bláznení :)

A tak aj bolo, prišiel som totálne zlikvidovaný, na druhý deň som vyfasoval teplotu a hrozné bolesti hrdla, na tretí deň aj nechutný kašeľ a už to bolo na prieduškách ... Volal som doktora, ten mi hneď pichol nejakú inekciu, nasadil antibiotiká a ďaľšie lieky a bola dovolenka ako sa patrí. Neviem, či v tej inekcii bol nejaký zázrak, ale z úplnej trosky sa v priebehu asi troch hodín stal zo mňa opäť funkčný človek a večer som už mohol byť pri mori a na detskej disco :)))

A potom to už bolo dobré ... takže som stratil iba jeden a pol dňa z 12-tich ... žiadna tragédia.

Tunisko bolo vyslovene o ničnerobení, žraní a pohode ... slovom bolo to výborné ... ku koncu až nudné a tak som už opäť skúšal niečo robiť. Plával som stále, aj keď iba pomaličky a krátko, ale na záver so 3x vybehol - 2x naboso po piesku a raz na rozpálený asfalt. Vôbec to nebolo ono, doslova som sa vliekol a pri tom tepy neskutočnéééééé, proste nemá to cenu ... únava je obrovská, forma nulová ... táto časť sezóny je definitívne odpískaná ....

Zato detičky pod mojim "vedením" urobili obrovský pokrok v plávaní. Margarétka zvláda pekne kraul, znak, prsia a vie sa potopiť "hlavou dole do 2apol metrovej hĺbky", Jožko konečne pochopil, že kraul je lepšie plávať zo zanorenou hlavou a tak urobil konečne ten rozhodujúci krok a podstatne zrýchlil, ale hlavne vydrží oveľa dlhšie ... musel som sa pochváliť, proste mám z nich neskutočnú radosť.

Na dovolenke som sa stal totálnym ignorantom internetu aj mobilu, ani jedno som tam ani raz nezapol ... proste som sa chcel venovať iba rodine a oddychovať ... snáď sa to podarilo.

Po príjazde domov som samozrejme zapol internet a preštudoval, čo sa vlastne udialo v tom našom malom triatlonovom svete. Po skvelom a výborne organizačne zvládnutom Slovakmane neštekol ani pes, iba zopár "vychytralých všetkoznalcov na etriatlone" zase podrobilo kritike to, o čom nemajú ani páru.

Tu sa musím pristaviť. Na dovolenke som predsa len napísal obsiahly race-report, ale nejdem ho ani uverejňovať (je to aj tak neaktuálne a je to nuda ... po deviaty raz v tomto roku to isté), radšej niečo napíšem o tom našom Slovakmane, lebo som bol naozaj dosť znechutený tým, čo som si musel prečítať. Prosím berte to iba ako moje silne subjektívne názory, z ktorými nechcem nikoho uraziť.

Podľa mňa je Slovakman dlhodobo najlepší dlhý triatlon na okolí so skvelou organizáciou a určite najlepšou kvalitou pretekárskeho poľa ... stačí sa pozrieť na výsledky za posledné ročníky ...

To, že sa počet účastníkov nemôže dostať nad 100-ku je strašná škoda, tento pretek si to rozhodne zaslúži a je schopný zvládnuť v pohode aj 300 borcov

Je veľká škoda, že sa mu do termínu votreli iné preteky, pred 3-mi rokmi Lipno, potom Bigman ... pričom v kalendári je určite kopa miesta ....

Slovakman bol tento rok trošku kratší, ale to si myslím neuberá nič na športovej úrovni výsledkov ... a len ako poznámka, nebol to žiadny 3/4 IM, plávalo sa min 4km, na kole sa išlo 168km (o 9 menej ako je to tradične) a maratón je v Nitre presný.

Len tak zo srandy ak ide borec 36km/h tak tých 9km mu trvá presne 15 minút a vo vode sa zdržal naviac cca. 3 minúty, takže stačí si pripočítať k výslednému času cca. 12 minút a máte trať "klasickej Nitry" . Okrem toho, tento rok sa išiel "kopcovitý" úsek nie 5x, ale 6x, 5x sa navyše točilo okolo kužeľa a 5x sa prechádzal asi 500metrový úsek po panelovej ceste za letisko s množstvom zátačiek, kde priemer klesal asi najviac ... to len tak pre objektivitu ... nič viac tým nechcem povedať. Kto tam bol vie a kto nie urobil chybu :)

Už som raz niekde písal, že IM nie je o osobákoch a o čase. Myslím, že Ironmani sú čestní ľudia a "osobák" z Nitry uvedú s poznámkou o dĺžke trate ....

Ale hovoriť o osobákoch? Veď to je smiešne, veď každý pretek je iný, aj keď je na tej istej trati ... veď hlavným "nepriateľom" ironmana je počasie, teplota, vietor, ale veď to všetci vieme ... Stačí sa pozriať na môj čas, zdá sa byť slušný, aj po pripočítaní tých na neviem napríklad 12 minút a pri tom som išiel úplne zle, vo vode zúfalstvo na kole žiadna naozajstná sila a iskra a na behu odovzdať všetko čo ešte v nádrži zostalo a verte tomu že tam toho už po posledných pretekoch moc nebolo. Ten kto si skúsil dva IM po sebe vie a ten kto tri IM vie ešte viac :) ... Proste, boli výborné podmienky, takmer bezvetrie, zamračené, suché cesty a teplota 17 stupňov, malé a krátke depá ... proste ideál na rýchly čas ... takéto podmienky človek nájde iba "doma" ... takže ak sa chce niekto hnať za osobákom von a odjazdí cyklistiku s čistým svedomím ... nepochodí - verte, vonku je to všetko náročnejšie, o pretekoch mimo Európy ani nehovorím ... Prečo sa potom konajú preteky typu Nice, Lanzarote, Malaysia, Embrunman, nikto si tam nikdy nezajazdí osobák a pri tom sú také obľúbené ... asi preto, lebo skutoční ironmani po "osobákoch" nejdú, to by boli potom všetci na štarte v Podersdorfe :))) ... aj to iba keď je zima, nefúfa a nie sú vlny :)))) ... inak to predsa nemá cenu :)))

Ale dosť, proste si myslím, že skvelý Karolov výkon (ktorý porazil všetkých rozdielom triedy) zostal úplne niekde v zabudnutí a diskusia pod článkom o jeho výkone bola totálne od veci.

Vlado a Paľo s ich teamom zorganizovali úplne skvelé podujatie (pre mňa osobne najlepšie v tomto roku). Ďakujem vám chlapci a dúfam, že svoj boj nevzdáte ... Slovakman určite svoje miesto na svete má ... a keď nás bude nabudúce viac, určite budú aj tie TOI TOI-ky

Teraz zase z iného súdku :
Strašne som sa tešil, že tento víkend pôjdem na môjho obľúbeného Pilmana, ale žiaľ musím to nechať tak. Neviem, čo by som tam robil, myslím, že by som to do cieľa pod 5 hodím asi ani nezvládol ... nejde mi to, nevládzem a probléby z hrdlom sú tu stále a tak musím iba pomaličky a opatrne a hlavne poriadne oddychovať, aby zo záveru sezóny ešte niečo bolo, lebo ešte nás s mojim Marečkom čakajú 3 preteky, ale to až v Novembri ...

A ešte pre tých, čo nepôjdu na Pilmana je tu v sobotu v Bratislave Triatlon pre všetkých s množstvom sprievodných akcií a detských pretekov, alebo pre tých najželeznejších tradičný Podersdorf (prídte si to rozdať s Nemčíkom) ... takže neváhajte a triatlonujte a ak nemôžete pretekať (ako ja), tak aspoň príďte fandiť ...

SLOVAKMAN 2010

2010-08-08T09:18:00.000+02:00

V sobotu som si dal ešte Slovakman, moc som to nechcel vytrubovať, že tam pôjdem, lebo som nevedel či po Zurichu s Regensburgom budem chodiť.

Ale predsa sa to dalo, tak prečo nie, veď na dovolenku ideme až v nedeľu naobed :)

Takže SLOVAKMAN 2010 neviem presne za koľko ale okolo 9:05:XX

Pre doplnenie uvediem, že sa pretekalo na trati 4,0 + 167 + 42,2, preto taký rýchly čas.

Trať bola zmenená z dôvodu výstavby dialnice, takže mala oproti klasickému Slovakmanu o 10km menej :)

Ale toto je už naozaj koniec letnej sezóny a dávam si voľno - žiadne prekvapenia, budem teraz 11 dní ležať v bazéne a vegetiť ...

Ironman Regensburg - race report

2010-08-04T13:27:00.002+02:00

A je to tu zase po týždni opäť na štarte. Po dvoch krásnych dňoch v Južnom Tirolsku sa s Marečkom presúvame do Regensburgu, aby sme si opäť pomerali sily s odpočinutými borcami.

Pretek pre nás už začína v piatok na obed, kedy musíme byť povinne na race meetingu pre profesionálov - je povinný a to nie len preto, aby sme sa dozvedeli, niečo o tejto novej trati v seriáli, ale zároveň sa konala povinná dopingová kontrola pre všetkých, ktorí štartujú v kategórii PRO. A keďže sme v Nemecku, tak to bola dopingovka dôkladná. Najskôr každý na krv a potom vyžrebovaní ešte aj na čúranie. Samzrejme ja som bol medzi vyvolenými a musel som ísť aj čúrať. Podrobnosti nechám tak, len napíšem, že na odchytili na ceste zo záchodu, kde som vyčúral asi liter a tak trvalo asi hodinu kým som bo zo seba schopný niečo dostať a musel som pri tom vypiť 2 litre minerálky. Ale ujovia a tety z NADA boli milí a vydržali to so mnou a ešte sme si pri tom pekne pokecali.

To by bolo asi všetko, až po absolvovaní dopingovky boli profíkom odovzdané čípy a štartové čísla - toto sa mi páči a takto by to malo byť na každom preteku !!!

Inak musím usporiadateľov pochváliť, lebo PRO meeting bol naozaj PRO vo výbornom hoteli, s kopou jedla a pitia - proste všetko na najvyššej úrovni.

čo bolo do preteku nebolo až také podstatné, ale po výbornej večeri, kde som zjedol svoj najväčší steak v živote som sa tešil na ráno.

A je tu ráno. Všetko v pohodičke, až dokedy nevidíme obrovskú dopravnú zápchu, ako sa valí z dialnice na miesto štartu. Išli sme na štart s časovým predstihom, ale po rýchlej kalkulácii zisťujeme, že to bude len tak-tak. Nechávame auto asi 2,5km od štartu a radšej to dôjdeme peši - predsa len je to istota, že to stihneme. A stíhame, sme v pohode, kontrolujeme staf a ide sa na to. Mám obavy, či jazero je dostatočne veľké pre 2500 borcov, ale asi áno ... .

Štart profíkov je naraz z Age groups, len stojíme asi 5 krokov vpredu. Mareček poznamenal, že si pripadá, ako keby sa nás chystalo naháňať 2500 nažhavených vlčiakov a niet úniku. Bum štart, a plávam. Prvé metre totálne naplno, čo to dá - dúfam že sa vyhnem bitke. Ale nie, je to mela ako blázon, kopanie, fackovanie, boxovanie, proste fakt hnusné, kedy sa tu niekomu niečo stalo, tak podľa mňa nemá žiadnu šancu prežiť ... . Asi po 200 metroch si nachádzam svoje miesto a pláva sa mi výborne, zrazu je miesta dosť, všetko ide ako po masle. Úplne iný pocit ako pred týždňom, doslova si plávanie užívam a pri tom viem, že to nie je až také pomalé ... . Plávanie je prehľadné, pokojná hladina ... proste pohoda vo vode. Ani neviem ako mi to ušlo a idem von z vody. Konečne s úsmevom na perách a upaľujem cez celé depo k bicyklu. Depo je fakt rozsiahle, ale berem Spešlíka vydávam sa na dva okruhy. Cyklistika je v Regensburgu pekná, ironmanská, s jedným poriadnym kopcom v každom okruhu, inak taká zvlnená rovina. Trať vedie v otvorenej krajine, po veľmi kvalitných cestách a trať je úplne uzavretá a bezpečná. Čo sa férovosti týka, tak usporiadatelia urobili obrovský kus práce a dokázali, že aj keď je na trati 2500 pretekárov dá sa jazdiť bezhákovo - klobúk dole. Na trati bolo vidieť 30 motoriek s rozhodcami a tí rozháňali balíky, upozorňovali a trestali. A môžem povedať, že sa im to podarilo - bol to férový pretek! Ten jeden kopeček na kruhu znamená prevýšenie asi 400metrov, nič prudké, ale hrozne dlhé a priemer tam nezadržateľne klesá, takže trať nie úplne superrýchla, ale ani nie pomalá. Ja som sa na kole cítil výborne a išiel som z cieľom neprepaľovať a ísť tak, aby som udržal priemer 36km/h, to znamená cyklistiku za 5 hodín. Toto som v podstate dodržal, len trať mala cca. jeden kiláčik naviac :) Ale to sú prkotiny ...

Dorazil som do depa a vybieham, sledujem čas, presne ako som chcel, na garmine vidím 6:05 a to znamená, že si môžem dovoliť bežať maratón za 3:50 a to je 5:30/km. Rýchlo kalkulujem a volím nasledovnú stratégiu. Bežia sa 4 okruhy a pobežím prvý v tempe 5:00/km a vybavím tam aj záchod, druhý 5:20/km, tretí 5:40/km a štvrtý 6:00/km. Toto keď udržím tak to klapne pod 10 hodín, čo považujem za maximum na čo v danej situácii mám. Plán plním, prvé kiláky dávam okolo 4:45/km, aby zostala vata na záchod na konci okruhu, druhý okruh spomalím podľa plánu atď... Je veľmi teplo, treba veľa piť a chladiť hubičkami, stále si beriem ľad a držím ho v rukách - to mi robí dooobre. Idem stále podľa plánu, a maratón mi ubieha rýchlejšie ako obyčajne. Je to hlavne zásluhou neuveriteľnej diváckej kulisy, takej akú som ešte nezažil (Klagenfurt nemá šancu). Situovať beh do stredu mesta, zvoliť prebehy centrom, námestiami a parkami je vynikajúca voľba. Ku koncu sa cítim úplne v pohode, a tak si dovoľujem posledné 3 kiláčiky zrýchliť asi na 5:10/km a užívam si dobeh do cieľa.

Čo dodať, tento pretek hodnotím veľmi vysoko, organizačne takmer úplne dokonalý, perfektne pripravený.

A môj výkon? Som absolútne spokojný, hodnotím ho veľmi vysoko, aj keď to podľa času nevyzerá. Bol to môj 8. tohtoročný ironman, 4. v priebehu piatich týždňov a poviem vám, že je to cítiť. Ušili sme si s Marekom na seba obrovskú habaďúru v podobe našej letnej šnúry a som strašne rád, že som to dotiahol do konca aj keď to niekedy strašne bolelo. Teraz to mám za sebou a môžem si konečne oddýchnuť, žiadny tlak, žiadny stres ... proste sa teším na dovolenku s rodinou, na oddych a kľud. Žiadny tréning, žiadny pretek, proste je koniec sezóny ... možno ešte niečo s Marekom vymyslíme na jeseň, ale iba ak bude chuť a bude nás to baviť.

Ešte trošku štatistiky:

Plávanie 56:51 - T1 3:04 - Cyklistika 5:03:33 - T2 2:54 - Beh 3:49:35

Umiestnenie : 149. celkovo, 18. MPRO

Veľmi ma potešil Marek, že strašne bojoval a vybojoval cieľ a verím, že od teraz to bude už iba lepšie.

V cieli sme sa zišli celá kopa kamarátov z Čiech a zo Slovenska, proste pekná nedeľa v Regensburgu.

A teraz ešte pretek v obrázkoch :

Happy pred štartom, Ja, Marek a David (prvý krát double po minulom týždni v Zurichu)

Teraz nasleduje štúdia ako sa lezie z vody? Za prvé, nikdy sa nemračte :)

Dajte si dole okuliare, rozopnite neoprén a mrknite sa na čas :)

A keď je človek s časom spokojný, vylúdi ešte krajčí úsmev a pokračuje vo vyzliekaní ...

A bežíííím ... až ku kolu

Prvé metre cyklistiky ...

A miznem v diaľke ...

Osamelá jazda ...

Druhé kolo, bolo tento raz trošku ťažšie ako to prvé

Začiatok behu, to vždy ešte ide ...

Toto už je tretie kolo, ale viem že idem podľa plánu, takže žiadny problém

Šarkan vie vždy povzbudiť, ďík

Síl zostalo veľa a tak som si posledné 3 kiláčiky dovoli zrýchliť na 5:10/km a valil som do cieľa

Mám 4 krúžky a môžem zamieriť do finish line, dnes žiadny skrútený ksicht od bolesti, iba odhodlanie

Posledný jonťák ...

V cieli, pekný, vysprchovaný, vymasírovaný s Mirkom Vraštilom

A tu aj s ostatnými, Pavel David, David Sajner, Mareček, Ja a Jožko Bezák

A ešte raz tieto fotky vznikli vďaka Šárke, ktorá strávila posledné dva víkendy na trati euróskych ironmanov, aby zachytila to, čo by inak zostalo zabudnuté. Veľká vďaka a teraz si aj s Davidom oddýchnite a naberte silu do ďaľších železňákov ... :)

Veľká vňaka patrí aj -Maťkovi Holečkovi, za skvelý support, fotky, povzbudzovanie a morálnu podporu, ktorá nám s Marekom pomohla dostať sa až do cieľa.

Tak zase niekedy ...

Ironman Switzerland 2010, Zurich

2010-07-31T11:51:00.000+02:00

Race report.

Začnem dosť netradične, rovno reportom z preteku, lebo zajtra už štartujem znovu v Regensburgu, tak aby to bolo aspoň trošku aktuálne :). O našej ceste s Marečkom po týchto dvoch Ironmanoch napíšem až niečo na záver .... po Regensburgu ...

Upršaná sobota a my ideme s bicyklami do depa

Môj spešlík je kvalitne zadeklovaný a tak celý happy môžem vyraziť do žracieho stanu

Pohľad na depo

A je to tu, ráno pred pretekom, posledná kontrola ...

Ešte záverečná fotka s Martinom Matulom, Davidom Sajnerom a Marečkom a ide sa na to ...

Začínam svoje najhoršie plávanie v živote ...

Asi po kiláku, mi začína byť hrozne zle od žalúdka a nevládzem ani zdvíhať ruky ...

Po prebehu do druhého kola som rád, že si môžem opäť ľahnúť na vodu, ale pri pomyslení, že mačakajú ešte 2 kiláky som bol úplne zúfalý ...

Ale nevzdávam a idem, teda šuchcem sa do cieľa plávania

Konečne von z vody, beh k bicyklu bol survilal ...

Rýchlo som zvážil pre a proti a prekopal stratégiu a to znamenalo cyklistiku začať veľmi opatrne, doslova pomaly, na pol plynu a dúfať, že mi problémy prejdu ...

Plán som dodržal, po prvý krát som na začiatku cyklistiky vôbec nikoho nepredbiehal, ale každý išiel cezo mňa ... postupne som sa stabilizoval a tu už som pri prejazde do druhého kola, kde som už začal predbiehať a v podstate sa pre mňa začal pretek ...

V druhom kole som sa cítil lepšie a išiel som ho rýchlejšie ako to prvé ...

Na beh som vybiehal vo výbornom stave s cieľom neprepáliť a pekne bežať ...

Prvých 25 kilákov bolo výborných, rovnomerných, proste paráda ... letel som do cieľa ...

Ale prišiel tretí okruh a zase sa to niekde na 25. kilometri zlomilo, zase ťažké nohy, spomaľovanie a bolesť ...

Posledných 10,5km som bežal hodinu, a fakt cez slzy, všetci cezo-mňa leteli ako rakety ...

Úplne rozšrotovaný .. ale cieľ už je blízko

Som tam, siedmy kúsok tento rok ... veľmi zlý výkon, zlyý čas ale je to tam.

Plávanie 1:02:10, Cyklistika 5:01:18, Beh 3:36:45, Celkovo 9:44:24

A umiestnenie? Ani presne neviem, niekde okolo 170. miesta a 17. v MPRO

A tu ma už Marek víta v cieli, nebyť neho ani by som sa nenajedol, krásne sa o mňa staral a nosil mi všetko, na čo som si spomenul ... ďík, big respect

... teraz sa iba rýchlo dať dokopy a o týždeň znovu ...

Tieto super fotky sú Šarkanovým výtvorom ... Šarkan je úplne najlepší fotograf na svete a perfektná baba, dobrá voľba Davide :)

... držte palce ... je to čoraz ťažšie ...

IRONMAN ZURICH AND IRONMAN REGENSBURG

2010-07-29T22:55:00.001+02:00

Začnem dosť netradične. Hádajte, kde to je? V každom prípade je to na ceste medzi Zurichom a Regensburgom, aspoň tej našej s Marekom :) ...

Konečne sme v civilizácii a máme dokonca aj internet. Niečo úžasné po 5-tich dňoch bez elektriky ...

Klagenfurt - kamaráti

2010-07-20T17:37:00.000+02:00

Celý pobyt v Klagenfurte bol proste vynikajúci. To, čo sa tam odohrávalo, bola proste paráda. Proste krásnych 6 dní.

Stanovačka s ľuďmi, podobne postihnutými ako vy je naozaj ťažký zážitok. A to, že tam mali aj deti kamošov to iba umocňovalo.
Tak, kto pretekal a ako dopadol?

Jasne najlepší bol Andrej Orlický. Po geniálnom plávaní, stratil kontakt so špicou na cyklistike, ale výborným behom sa vrátil späť. Krásny výkon, hodný profesionála.

Maťo Holečko išiel taktiež fantastický pretek. Po slušnom plávaní a cyjklistike to rozbalil na behu a bol z toho slot na Havaj. Kto vie ako by to bolo, keby trénoval triatlon a nie iba beh?

Maťo Šimkanin, je prvým rokom veterán, ale je stále lepší a lepší. Po výbornom plávaní a rozumnej cyklistike doslova lietal na behu a tiež bol z toho slot na Havaj. Takže Maťo pôjde tento rok určite double aj s X-terrou, pretože to je jeho parádna disciplína.

Ja - nekomentujem, už som o tom napísal viac ako dosť.

Andrej Cibulka išiel po prvý krát pod 10 hodín. Je tam ešte čo dodať? Áno šlapalo mu to parádne a cyklistika za 4:50 nje je taždý deň.

Miro Jarošinec bol trošku sklamaný, určite nemal svoj deň, ale repete v Nitre bude určite stáť za to a vylieči to jeho ubolenú dušu aj telo.

Rasťo Magna bol spokojný a vysmiaty, takže good job, val dan!!!

Peter Ratkovský išiel svoj prvý Iron a premiéra za 11:01:29 je viac ako skvelá!!!

Ondrej Želasko, alias ironmanský google, išiel tiež výborne a po slabšom plávaní sa posúval krásne dopredu.

Lacko Kaszas predviedol bojovný výkon a s istotou dokončil, presne ako si predsavzal.

Silvia Blahová, síce ju uvádzam ako poslednú, ale jej výkon sa čnie určite poriadne dopredu. Asi nepotrvá dlho a Kika Lapinová bude mať rovnocennú súperku na dlhých tratiach a časy pod 11 hodín sú iba otázkou času.

A Mareček, to nevadí, v Zurichu to určite víde, uvidíš!!!

Takže toto bol Klagenfurt v Slovenskom podaní.

Samozrejme bolo nás tam oveľa viac, fantastický support urobili Paľko Námer s Jankou Quittnerovou, celá rodina Kaszsovcov, Peciarovcov a Baronovcov ...

Janka ďík za super fotky ....

Andrej vyráža do druhého kola

Na behu

Cibko letí na bicykli

V pohode si beží na čas pod 10 hodín

Maťo Holečko

Rasťo Magna

Mareček

Mareček drtí kilometre

Levičania Laco a Rasťo

Mareček s Trnavčanmi a nejakým Vanhoenackerom

Slovak group

zľava : Ondrej Želasko, Matrin Holečko, Andrej Cibulka, Miro Jarošinec, Jozef Vrábel, Marek Nemčík, Martin Šimkanin

Tu sú naše výsledky:
22 Orlicky, Andrej 5/20/15 33/M-PRO 00:47:53 04:54:43 03:01:26 08:49:21
35 Holecko, Martin 21/18/6 31/M-30 00:59:29 04:56:01 03:01:36 09:04:52
51 Simkanin, Martin 10/5/4 40/M-40 00:55:41 04:58:48 03:12:40 09:14:22
129 Vrabel, Jozef 32/31/29 37/M-PRO 00:56:17 05:00:31 03:34:29 09:38:12
180Cibulka, Andrej 39/9/17 45/M-45 01:05:03 04:50:49 03:46:57 09:48:22
212 Jarosinec, Miro 14/58/43 39/M-35 00:58:40 05:08:13 03:40:01 09:54:39
684. Magna, Rastislav 68/85/84 28/M-25 01:07:00 05:26:28 04:11:25 10:53:16
756 Ratkovsky, Peter 93/230/165 43/M-40 01:06:40 05:42:59 04:00:15 11:01:29
835 Zelasko, Ondrej 375/300/193 43/M-40 01:23:26 05:41:54 03:43:50 11:11:31
1962 K aszas, Ladislav 135/273/279 48/M-45 01:13:14 06:38:04 06:30:38 14:44:43

38 Blahova, Silvia 16/24/15 32/F-30 01:08:19 05:57:15 03:57:11 11:12:04

Nemcik, Marek 36/35/33 34/M-PRO 01:05:57 05:28:41 00:00:00 00:00:00

Ironman Austria Klagenfurt - race report

2010-07-16T14:29:00.001+02:00

A je tu pretek

Je ráno a zvoní budík, tento krát našťastie nie o štvrtej ale až po piatej. V Klagenfurte je ideálne bývať v kempe na Strandbade, na štart je to 3 minúty peši a to je na veľkých pretekoch nevídaný luxus. Deti ešte spia, vstávam iba ja s Dankou, Marečer tiež ešte dokončuje spánok a Andrej, ten pravdepodobne ani netuší, že ho dnes čaká nejaký pretek.

Postupne sa prebúdzajú a ja už tlačím do seba ryžu, pijem a odbieham aspoň 3x na záchod. Postupne berieme svoje serepetičky a odchádzame do boja ... :)

Prebudenie ...

Early breakfast

Maraček ešte sníva ...

Je čas a treba sa obliekať ...

Ja osobne mám obrovský rešpekt a zároveň obavy, dobre viem, že to bude viac o prežití a trpení ako o nejakom pretekaní, päty ma stále poriadne bolia ešte z predchádzajúceho týždňa (preto som zvolil úplne inú obuv - viac tlmivú a pohodlnejšiu), ľavé lýtko je funkčné, ale iba aj nejdem na boso - naboso to nejde. Stanovil som si iba jediný cieľ: Dokončiť a to pod 10 hodín. Ale ako na to? Naplánoval som si to nasledovne. Vo vode sa iba povoziť, a plávať vyslovene voľne za každú cenu, na bicykli ísť tak, aby bol čas cyklistiky okolo 5-tich hodín a potom mi zostane 3:50 na beh, lebo 10 minút treba v Klagenfurte počítať na depá :) Tak som sám zvedaví, či to zvládnem ...

Prichádzam do depa, tam je všetko OK a tak iba nastrkávam tretry do pedálov a vkladám bidón. Odchádzam ešte raz do kempu na záchod, vystískať sa z Dankou a ide sa na vec - smer Strandbad ...

Tam je už kopa borcov, ale keďže starting line je poriadne široká nie je žiadny problém. Viem že profíci štartujú z vody a nie z brehu a tak nejakých hľadám, ale nevidím. Mali by byť niekde 30 metrov vpredu, ale nie sú. Pýtam sa rozhodcov, ale očividne nie sú v obraze a tak začína panika, blúdime s Marečkom a ešte jedným profíkom až nakoniec po niekoľko-násobnom preskočení zábran zbadám zopár čapičiek vo vode, ale nie 30 metrov ale aspoň 70. A tak plávam rýchlo za nimi, lebo neviem koľko je hodín a teda, koľko času zostáva do štartu. Som tam, áno som správne. Je tam asi 70 triatletov nervózne sa pohybujúcich a hľadajúcich si čo najlepšiu pozíciu, ako Andrej Orlický povedal: Ako nevybuchnuté bomby. Dokonca, že vraj aj ja som sa tak tváril. To je zvláštne, pretože ja som bol totálne kľudný, mal som predsa svoj plán .... . Ale asi tak proste vyzerám ... :) Ohlasujú 2 minúty do štartu a tu sa začína pole profíkov posúvať dopredu, prvých 30 sekúnd prsiami a doslova tlačia kajaky pred sebou do jazera, ďaľších 30 sekúnd dokonca kraulom, síce jemne pomaly, ale predsa. Ja som v druhom rade a tak iba nasledujem, ako vagón lokomotívu. Asi si to všimli rozhodcovia a radšej odštartovali pretek o minútku skôr, lebo inak by sme uplávali neviem až kam. Ale je tu výstrel z dela (poriadna rana) a ide sa na to. Mačkám Garmina a plávam, pekne voľne v pohode.

Skvelá tmosféra na štarte

Aj pozdĺž kanála

Nie všetci profíci sú superplavci a tak si nachádzam tých svojich a plávam s nimi. Vytvorili sme celkom peknú skupinku, asi 10-tich a celý čas ideme spolu. Nejako sa mi zle pláva vo vláčiku a tak si vystupujem a plávam svoju vlastnú líniu, nikým neatakovaný, agegroupáci sú vzadu krásne pohodové plávanie. Keď som plával za niekoho nohami, stále sa menil smer, tempo a ja som si chcel plávať svoje, rovnomerne ... . Bolo to fakt príjemné, k úplnému ideálu chýbalo iba to, že voda by mohla mať pre neoprén tak o 2-3 stupne menej :)

Ale aj krásne plávanie je už ku koncu nepríjemné, a pre mňa dlhé (tá hodina vo vode je prer mňa určite tá najdlhšia z celého preteku), už vpávamam do kanálu so šírkou cca. 10 metrov. Má byť dlhý 900 metrov. Som rád, že okolo mňa je pohoda a nie žiadna tlačenica. Až večer po preteku sa od chalanov, ktorí plávali vzadu, že plávanie v kanáli bolo ako plávanie v hajzlovej mise, rozmútená voda a tlačenica jaxviňa .... Ja som mal vonu v kanáli ešte krásne čistú, ale už som ju nepil. Napil som sa dostatočne v jazere, povedali, že je pitná, tak prečo nie? Fakt som to pil zámerne (prvý krát v živote som si dobrovoľne logal z jazera počas plávania plnými dúškami ... ) a nie že by to bolo neželané.

Štúdia môjho plávania posledných metrov v kanáli

Mal som toho už akurát dosť ...

A tak technika bola ta tááám ...

nie vždy sa dá plávať na krásu

hlavná je rýchlosť ... ale mne chýba aj tá

Takto to vyzeralo v kanáli

Kanál je nekonečný, už ma predbieha niekoľko najrýchlejších ejdžgrupákov, ale už vidím koniec, pádlujem k výlezu a vybireham z vody.

Ešte niečo k atmosfére ..... nenormálna, oba brehy kanálu sú doslova preplnené, ľudia revú, povzbudzujú ... toto som fakt ešte nevidel, neskutočné, úžasné.

Zaplával som za 56:17 na 76. mieste. Bomba, ušetril som takmer 5 minút oproti plánu a pritom som plával úplne najvoľnejšie zo všetkých svojich doterajších ironov.

Z vody leziem veľmi opatrne, myslím na lýtko ... bežím naboso po pätách, beriem veci z háčika trielim do stanu. Nahadzujem cyklistický staf do vreciek, nasadzujem aeročapicu a okuliare a zase bežím, tento krát k bicyklu. Beriem ho, po krátkom behu nasadám a ide sa na to. Prvý kilometer po parku po úzkych chodníčkoch, obúvam tretry a na cestu sa pripájam už obutý, tak ešte doťahujem boa-koliečka na tretrách a začínam sa opierať do pedálov. Cítim kopu sily a tak to roztáčam, predbieham .... viem, že takto to asi nevydržím, ale skúsim to chvíľu, aspoň si vytvorím nejakú vatu :). Prvých 20 kilometrov je po brehu jazera, takmer rovina s nejakými malými hupáčikmi, asi na piatom kiláku predbieham Maťa Šimkanina a pokračujem. Stále niekoho dobieham a predbieham ... . Chcem spomaliť, ale nejde to. Skupinky predo mnou ma priťahujú ako magnety a tak občas nejakú dorazím a predbehnem. Nemám povahu na to voziť sa v skupinkách, náhodou dostanem kartu a to fakt nepotrebujem a tak ide v podstate sám. Postupne sa aj ku mne dostanú nejaký borci a predbehnú ma, ale je to skôr výnimka, prichádzajú kopčeky, idú sa mi dobre a je tu 60. kilometer a obávaný Ruperieberg. Nie je to vyslovený Alpský kopec, ale 3 kiláčiky si človek zastúpa a záver je naozaj výživný ... je tam kopa divákov, dídžej hrá do tempa na plné gule, kričia po mne Vlado Barón s rodinou, proste v tejto atmosfére sa nedá spomaliť. Som hore a až do Klagenfurtu by to malo byť dole kopcom - aspoň Mareček, ktorý išiel Klagen už 3x to tvrdí. Ale je to blbosť, cesta má naozaj klesajúcu tendenciu, ale ešte pár krát treba vytiahnuť nejaké tie hupáčiky (asi také, ktorým sa na Moraviamane hovorí kopec :), ale tu sú to iba hupáčiky ). Ale som v Klagenfurte a točím do druhého kola.

Točím do druhého kola

A znovu valím ...

za chvíľu ich zazriem a skoro sa z toho po.....

... ale nič, tak si dám aspoň power bar

Pri obrátke je obrovské množstvo ľudí, všetci revú a tak si to užívam. Idem sám a tak mám potlesk iba sám pre seba. Chvíľu môžem sledovať ako to vyzerá za mnou, a čo nevidím, som zhrozený, asi kilák za mnou ide veľký balík, no čo začala Tou de France. Po prvom kole mám priemer 37,2km/h, viem, že to neudržím a dokonca viem, že bude veľký problám udržať 36km/h, ale pokúsim sa. Netrvá dlho, asi 10 kilákov a balík ma dobieha a predbieha. Zvesujem nohy a nechávam sa predbehnúť, začínam šlapať, až keď je posledný člen balíka aspoň 20 metrov predo mnou. Idem tak, aby som mal aspoň vizuálny kontakt s nimi. Prichádza tam rozhodca, stále niekomu dohovára, ale nič to nepomáha, stále si niečo značí do svojich kartičiek. Hovorím si, ty si asi slepý, do prdele, tak ich rozožeň, alebo ukáž nejakú kartu ... takto strácam posledné ilúzie o čistote cyklistiky ... potom sledujem ako predsa len rozhodca vyťahuje karty, podľa mňa náhodným výberom ich rozdáva jednotlivým členom balíka, kukám na to zo zadu (karty dostáva talian, francúz, špaliel, žiadny rakúšan). Nakoniec mi balík uniká aj z dohľadu, nestíham ... a tak zase sám, nikoho nepredbieham, ale mňa áno, jednotlivci, alebo malé stupinky (tie idú trochu čistejšie). Zase je tu Rupertieberg, už ho idem ťažko, predbieha ma v ňom Maťo Šimkanin, tiež sa borí z cyklistikou sám, vidno, že si výborne rozložil sily, postupne sa mi stráca z dohľadu, ale to už som aj ja hore. Tak už iba záverečných 30 kilákov, teda okolo 50 minút, hovorím si, je strašne teplo, neustále lejem do prilby vodu a tá mi steká po okuliaroch, zbierajú sa búrkové oblaky a je strašná spara a vlhko. Som 10km pred cieľom cyklistiky, čas je dobrý, cítim únavu ale je to OK, už netlačím na pílu a tu to príde. Šok, za mnou sa rúti 100 členný balík, galuska na galuske a doslova sa valí cezo mňa. Zase skladám nohy a čakám kým prejdú ... trvá to hrozne dlho, nebudem sa tu s nimi zasierať ... nedostanem predsa kartu na posledných kilometroch, keď som išiel celý čas sám. Začína búrka, prší a do cieľa sú asi tak -4 kiláky. Idem za balíkom asi 50 metrov, prichádza tak zase rozhodca, fakt si neviem predstaviť, ako toto vyrieši .... vidím, že ťahá karty (komu?), nadávam, kričím daj ich všetkým (ale len tak pre seba, po slovensky, aj tak by ma zozadu nepočul). Totálne znechutený prichádzam do depa, pri zosadaní z bicykla vidím, že kopa borcov z balíka sa ocitla v penalty boxe (ten bol doslova preplnený, ale aj tak to podľa mňa nebolo dosť), odkladám ho a bežím do stanu. Cyklistiku som dal za 5:00:31, teda presne podľa plánu a tak mám 3hodiny a 55 minút na to aby som to zabehol a mal čas pod 10 hodín, potrebujem tento čas, lebo posledné dva preteky sa to nepodarilo a už mám pocit, že to pod tých 10 ani neviem. Sranda je, že čas 5 hodín stačil iba na 239. cyklistický čas. To sú fakt všetci takí dobrí??? Alebo to nie je sranda?

Obúvam sa do tenisiek, v stane sedíme spolu s Maťom Holečkom a tak si zaželáme príjemný beh a Maťo vyráža, ja tak 20 sekúnd za ním. Prebieham cez depo a už som na trati. Keď vybieham, vidím Michiho Weissa na druhej pozícii ako beží oproti, má teda k dobru asi 10 kilákov. To som zvedavý, kde je Marino ...

prvý kilák je šte na mokrom

stíha ma Bella

na 10. kiláku už znovu svieti slnko

Je zamračené, vlhko, stále prší, ale je teplo, to som zvedavý, koľko toto vydrží a ako sa mi pobeží. Bežím zase cez päty, ale teraz som na to pripravený, zobral som si iné tenisky a ide to celkom OK. Mám stabilné tempo, okolo 4:35/km. Prestáva pršať asi na druhom kilometri a vidím, že za chvíľu bude zase poriadne svietiť slnko. Niekde na 3-4 kiláku stretávam Andreja Orlického, beží krásne, je teda asi 4 kilometre predo mnou. Všetko je v pohode, tempo držím, občerstvovačky sú výborné a tak je to iba na mne, aby som to dokázal.

Začína zase svieť slnko a obloha sa vyčisťuje. Zatiaľ mi to nevadí, bežecká trať v Klagenfurte je jasne najľahšia zo všetkých Ironov, polovica je v tieni a slnko ani zďaleka nie je také ostré ako v iných destináciách. Dostávam sa niekde na 12. kilometer a som opäť v priestore depa, stretávam sa s Marečkom, práve vybehol, beží v pohode a nemá ani veľkú stratu, takže cyklistika sa mu musela vydariť (alebo ja som ju dobabral - nie Mareček išiel na bicykli výborne), som presvedčený že dnes má svoj deň. Pozdravíme sa a ja bežím ďalej. Prichádzam na úsek behu, kde sa beží pozdĺž kanála do mesta. Problémy mi robia výbehy z podjazdov pod mostmi cez kanál, je ich v jednom kole asi 10. Tieto minikopečky musím vycupitať po pätách, čo je extrémne pomalé a neefektívne. Ale musím ísť na istotu, v podstate stratím iba sekundičky, čo je to oproti tomu, keby mi ruplo definitívne v lýtku a stratím celý pretek a možno nie iba jeden ....

Cestou do mesta predbieham Andreja Cibulku, ide si svoje, je trošku apatický a tak ho povzbudím a fičím ďalej. Som na námestí, je tam skvelá atmosféra, lejem na seba hektolitre vody, pijem more coly a vidím pred sebou Bellu Bayliss, ako jej dochádza. Vybiehal som pred ňou, ona ma predbehla niekde na 4. kiláku, ale ako vidím prehnala to a je úplne v prdeli, zhrbená kráča a dávam jej max. 1% šancu, že sa ešte rozbehne. Ešte ju povzbudím a miznem. Je to už tretí krát po sebe, čo jej takto došlo v mojej prítomnosti, po Južnej Afrike, Lanzarote aj tu. Asi nie každému je súdené dokončovať, sorry Bella, dúfam, že to nie je kôli mne, nabudúce to dáš ......

Smerujem naspäť do priestoru štartu a cieľa, oproti mne sa rúti Marino a má našlapnuté na skvelý výsledok, zatieskam mu. Zaujímavé je, že jho beh vôbec nevyzerá na to, že by bol rýchly, ale musí byť, veď tie jeho dlhočizné nohy odkrajujú z trate ako nôž maslo ...

Idem do druhého kola ..... stále pozerám Mareka ale nevidím ho, ale predsa, síce neskôr ako som očakával, ale je tu a beží, vyzerá výborne, ide si svoje a ja už mám istotu, že môj brat v boji to dnes zmákne na výbornú .....

Trošku spomaľujem, ale stále bežím kiláky pod 5:00/km, stretávam Andreja a plácneme si - to bola rana, evidentne sme obaja na placnutie zrýchlili a keď sa sčítali vektory našich rýchlostí + dynamická sila dvoch plaveckých ramien, bola z toho poriadna rana (sorry Andrej, nabudúce to skúsime jemnejšie ... )

Začínam sa prehrievať, ale stále je to OK, len na občerstvovačkách sa musím zdržať vždy trošku dlhšie, aby som sa poriadne napil. Zase som v priestore cieľa, len ešte nie z tej správnej strany, mám za sebou 30km a priemerné tempo je zatiaľ 4:52/km, robím kalkulácie, viem že spomalím a tak odhadujem tých zvyšných 12 kilometrov na hodinu a 5 minút a vychádza mi, že by to malo byť s prehľadom pod 9:40. Kurňa!!! Som spokojný, pretek idem iba na dojazd a takýto dojazd je presne to, čo potrebujem - pohodový pretek, upratať si všetko v hlave a zregenerovať. Áno ja vlastne regenerujem po Nice :), konečne mi v hlave nebehajú myšlienky typu, prečo to robím, dnes nie, dnes som spokojný a užívam si to ...

Ale predsa mi len dochádza ... niekde po tridsiatom kiláku, bežím tempo cca. 5:20/km ale s občerstvovačkami je to pomalšie, nevadí, to si môžem dovoliť ... hanba nehanba, ja potrebujem dokončiť s úsmevom na tvári a v lepšom fyzickom stave ako pred pretekom ...

teraz už začínam mať dosť, ale viem, že to dám

Posledné kilometre mám nohy tvrdé ako štolverky, už to nejde, ale cupitám si a viem s istotou, že docupitám. Keď sa blížim k námestiu, vidím Mareka, už nevyzerá dobre, tak mu iba niečo zakričím a bežím ... na námestí vyskočím a odzvodím sa do cieľa (nechápem prečo dimenzujú zvonce na ľudí výšky 190+cm, zabúdajú na štandardnú konfekciu :))) ), blížim sa k Marekovi, sedí v parku na lavičke a hovorí, že má dosť ... hovorím mu, polež si, kľudne aj hodinu a potom sa ochladí a ty to dobehneš ... ale Marek je apatický a zdá sa, že má toho fakt dosť ... oproti beží Cibko, ten je v pohode a vie, že dnes bude veľký deň - jeho prvý iron pod 10 hodín, tak mu niečo zakričím a cupitám k cieľu. Je to ešte asi 4 kiláky, nekonečné 4 kiláky, potom už iba 3, 2, 1, kopa zátačiek a cieľová rovinka. Som tam. Som v cieli, 6. Iron v tomto roku je za mnou. Maratón som odbehol za 3:34:28 a celkovo to dalo 9:38:12. Som spokojný aj keď umiestnenie je úplne naprd - 130. miesto celkovo a 29. v MPRO. Ale tieto double sú u mňa iba na dojazd, dokázať si, že to dokážem, nie som Vabrouch, ktorý vie ísť druhého rýchlejšie ako prvého ....

Všetko ostatné, čo bolo za finish line napíšem až neskôr ... ak sa mi bude chcieť, lebo už som upísaný do alelujááá a aj tak neviem či to niekto vôbec číta ... ja to po sebe tiež nečítam a tak tam je asi veľa preklepov, ale apoň je to autentické, neupravované .... od srdca ....

Ironkids Klagenfurt

2010-07-14T20:44:00.000+02:00

V sobotu, deň pred veľký pretekom sa konala veľká pretekárska premiéra mojich detičiek. Prihlásili sme ich na Ironkids. Dostali od Kiwami krásne dresy, tak prečo ich poriadne nepokrstiť :)

Margarétka má iba 5 rokov a bude musieť súťažiť so 6-ročnými, Jožko má 7, tam je to OK :)

Dostali každý krásny štartový balíček, s naozajstným pretekárskym číslom, perfektným tričkom (pre Margarétku bolo kôr ako nočná košeľa) a kopou iných vecí ....

Po obede sme sa vybrali na štart, bolo hrozne teplo a štart sa poriadne naťahoval. Ono nie je sranda zorganizovať pretek pre 500 malých krpcov ....

Ale blížil sa štart najmladšej kategórie a to mi už adrenalín vrel na 110%.

Margarétka bola na rozdiel odo mňa úplne pokojná, úplne si vedomá toho, že to dokáže. Bola úplne najmenšia, minimálne o pol hlavy od druhého najmenšieho ... Plávať sa naučila pred týždňom a teraz ju čaká 50 metrov + 450 metrov behu. Ja mám fakt veľké obavy, ale ona chce a keď chce tak to väčšinou dokáže. Dávam jej posledné inštrukcie, aby určite plávala prsia, že kraula nie, lebo pri ňom iba hrabe na mieste :)))

A je to tu. Berú mi ju a odvádzajú na mólo k značke 50 metrov. Štart majú z vody, našťastie je tam kopa záchranárov, takže to nejako zvládneme. Magie si vyberá hneň jednu tetu, na ktorú sa zavesí a stále jej niečo hovorí, teta-záchranárka je už zúfalá ...

Ale je tu štart, najmladšie deti sa hrnú smerom ku brehu, niektorí plávajú celkom pekne, niektorí horšie a moja Margarétka .... na to by ste mali vidieť, začala do toho bušiť na 150% a samozrejme kraulom. Takže sa tam iba trepala a nad vodou sa držala iba vďaka tete - záchranárke. Tá ju postupne posúvala dopredu, až kým dedočiahla na dno. Z vody liezla predposledná, ale depo sme vybavili parádne, nahodili sme oficiálne tričko so štartovým číslom a croxy a vyrazila na beh. Tejto najmladšej kategórii môžu v depe pomáhať ešte rodičia .... V depe sme ofúkli aspoň troch a potom to bolo už iba na nej. Bežala skvele a aj keď sa jej jeden krát vyzul croxík, predbiehala rad za radom a nakoniec prišla do cieľa piata a druhá medzi dievčatami. Fantastický výkon ... to bol zážitok, prvý krát vidieť svoje dieťa pretekať. Dostala krásnu medailu, nanuk a rýchlo som ju vyzdvihol, lebo za chvíľu sa blížil Jožkov štart. Takže procedúra sa opakovala aj s Jožkom. Odviedli ho na štart plávania a bolo odštartované. Tu už bolo vidieť, kto je naozajstný plavec a kto je iba začiatočník. Jednoznačne najlepší vo vode bol Tomáško Peciar (Paľov syn), druhému nadelil poriadnu sekeru. Jožko vyplával niekde v polovici, ale strašne zakopol pri výbehu z vody (ako ja v Nice pred 6-timi dňami) a zlomil si necht na nožičke. Poranená nožička sa mu nedala poriadne obuť do tenisky a preto sa s tým poriadne natrápil. Nakoniec sa mu to podarilo, ale vybiehal z depa medzi poslednými. Bežal krásne, zopár detí predbehol aj napriek hendikepu a zvládol to. Keď sme ho vyzuli, prst mal celý krvavý a necht sme museli vystrihnúť .... aj to sa stáva. Takže toto boli prvé preteky mojich tetičiek. Samozrejme, išli sme aj na awards ceremony, lebo Margarétka by mala dostať pohár. Lenže, usporiadateľ sa rozhodol zlúčiť detské kategórie po dvoch rokoch a tak aj keď deti spolu nepretekali boli hodnotení spolu .. veľmi zlé rozhodnutie. Vysvetlite dieťaťu, že keď dobehne druhé, tak je napríklad 10-te, lebo ..... . Takže moja 5 ročná Magie bola hodnotená s o dva roky staršími deťmi ... a je jasné, že dieťa, ktoré má ešte rok škôlky pred sebou sa nemôže vyrovnať deťom, ktoré pôjdu po prázdninách už do druhej triedy. To bolo plaču .....

Podobne dopadol aj Tomáško Peciar, skončil s prehľadom druhý, ale po zlúčení so staršími deťmi bol štvrtý ... :-(

Ale potom už sme museli my veľkí do depa a pripraviť sa na náš "veľký deň" .....

dúfam, že na naše dospelé počiny budeme hrdí ako na tie detské .....

A ako prebiehal pretek ? - pozrite si fotogalériu:

Ide sa na pretek ...

Bolo stááášne teplo, a tak sme sa museli pred štartom ešte schladiť

Vážne tváre nasvädčujú tomu, že sa to blíži ...

Margarétku nesiem na štart

A tu sú .... najmenší draci

MArgarétka končí plávanie

Transition area, najmenším môžu pomôcť aj rodičia

Záverečný šprint

Finish line pre Margarétku

A tu už je Jožkov pretek, práve ide z vody ...

Depo musel už vybavovať sám, ale už sa ide na beh

Záverečný finiš, aj ja by som chcel behať takto elegantne, dobrá práce tréner :)

V cieli s finišerskými medailami

Záverečná radosť v kempe a máme to za sebou

Čo bolo medzi Nice Klagenom

2010-07-13T17:35:00.000+02:00

Myslím, že v race reporte som skončil niekde v cieli. Myslím, že som sa v Nice celkon slušne zdeštruoval, nie ani nie z kardio hľadiska, ale skôr so svalového a tak som sa hneď po vyzdvihnutí fnišerského trička vybral na masáž, kde som mladú francúzku poprosil, nech ma dá do kopy, lebo o 6 dní stojím znovu na štarte :) Zhostila sa svojej práce bravúrne a fakt mi pomohla, počas masáže som slušne vyhladol a tak som sa vybral do žracieho stanu zožrať všetko, čo bolo k dispozícii. Žral som veľa a dlho, porozprával sa s Pavlom Kašpárkom (v záverečnom kolečku a pol mi to poriadle naložil), potom som počkal na Davida a jeho masáž, objavil sa aj Marek (už s vyzdvihnutými vecami) a išli sme spoločne znovu jesť :). Potom už nič iba cesta do hotela a veget pri futbale.

Na druhý deň Marečer zavelil, že musí do Bratislavy a tak nás opustil. My sme si zale užívali deň pri hotelovom bazéne a bolo nám fajn, večer sme ešte celá rodina spolu s Davidom a Šárkou išli na Avards ceremony. Tá bola celkom dobrá, dobrá videoprezentácia, show a hlavne jedlo bolo viac ako slušné ...

Ďaľší deň sme vymenili hotelový bazén za pláž a zase bolo fajn ....

Streda bol deň presunu a pred nami 650km do Klagenu. Vyštartovali sme pred desiatou a cesta bola v znamení pohodičky a pomerne príjemného traficu, takže žiadny problém a večer okolo šiestej sme boli v kempe na Strandbade v Klagenfurte am Woerthersee ....

Miesto sme mali rezervované, takže žiadny problém. Prvé, čo som v kempe zbadal, bolo veľký mercedes Ironman Teamu Levice a tak sme sa išli rýchlo zvítať. Keby len tušili, že ich budeme otravovať najbližších 6 dní ....

Rýchlo sme postavili náš maxistan a dostali strašný hlad a tak sme sa išli najesť do mesta do reštaurácie "U Ironmanského finishera" :)

Potom už len spať ...

Ešte som nenapísal ako som bol zdeštruovaný po Nice: takže bosí nemôžem vôbec chodiť, na pätách mám doslova pohmoždeniny a vyslovene bolia aj pri ľahkom dotyku, ľavé lýtko je úplne zlé a odraziť sa zo špičky by bola asi vražda a game over ....

A je tu prvé ráno v Klagene, je krásne, teplo a tak sa idem hneď ráno zaregistrovať a vyrážame sa kúpať na jazero. Musím uznať, že Strandbad je naozaj fantastické prírodné kúpalisko, všetko je rakúsky dokonalé, krásne, sme nadšení, spokojní, šťastní. Slovom maximálna pohodička pri vode......

Dovolím si malé odbočenie a poznámku : Nikdy som si v Rakúsku nepripadal tak dobre ako teraz. Po 10tich dňoch vo Francúzku som opäť v štáte, kde všetko funguje, to, čo ľudia povedia platí, všade je čisto, pekne a všetko, čo je v Klagene je pre ľudí. S Marečkom sme to spolu konštatovali a uzavreli túto našu dišputu vetou : "Je iba málo dôvodov prečo sa nepresťahovať do Klagenfurtu." Príďte sa tam pozrieť, budete to tam mať radi .....

Poobede prišli do kempu aj Palo Peciar s rodinou spolu s kamošmi a samozrejme BIG. M so Superovy. Večer sme sa fakt dobre bavili, bolo nás asi 20+, bolo pivo, Metaxa, Slivovica aj Magnesia (pre železného Jožka). Moja manželka prekladala slivovicu s červeným vínom .... teda deci vína a jednu slivovicu, aby nedošlo k omylu :)

Piatok, nič nového. Kúpanie, veget, prišli východniari vedený Maťom Holečkom

Sobota je už vážny deň, všetci sú už trochu menej veselí a zvážneli. S Marečkom ideme ráno na malú cyklistiku. Malá cyklistika je asi 15 kilákov, ale ideme to hodinu a pól, lebo Mareček ukája svoje fotografické chúťky a stojíme skoro všade, vrchol všetkého je fotografovanie v tuneli, kde je zákaz vjazdu cyklistov ....

Potom vyrazím sa drobcami na pláž, tí absolvujú svoje posledné plavecké testy pred svojimi prvými triatlonovými pretekmi.

Áno prihlásil som deti na Ironkinds a dnes bude ich veľký deň. Ironkids bol pre nás obrovským zážitkom, takže to si bude vyžadovať samostatnú časť .... :)

Dnes dorazil aj Andrej Cibulka s Jankou a s Paľkom Námerom, rozložili sa pri nás a tak nás už bola poriadna kopa a k tomu aj poriadna sranda .... hrali vuluzely a pod...

Večer sme zaniesli veci do depa, stretli sme sa tam naraz asi všetci, pridali sa aj Maťo Šimkanin s Mirom Jarošincom, všetci poriadne nažhavení na pretek.

Viac ako text povedia fotky, kto ešte bude snami chodiť preteky ???????????? :))))))))))

Ja a Woerthersee

Mareček ako vždy maximálne elegantný

Svetlo na konci tunela

No koment , zarasterný magor ....

Ja, Mirek - Ironmaniac , Maraček a Andrej

Ja v depe

Slovak Group, ešte chýbajú piati

Deťoši a my s Palino

Standičky ... prejdú :)

Toto sa fakt nedá komentovať :)

Magie

Asi si kúpim guľovnicu, takto to Marek nepôjde ...

Koncert pre vuluzelu a klasickú gitaru

Noch einmal

Zopár poznámok k IM France

2010-07-09T22:23:00.000+02:00

Bude to silne subjektívne, takže to netreba brať ako jedinú bernú mincu, ale iba ako jeden z mnohých názorov :)

Mesto Nice nie je nice. Jednoducho a proste je to preplnené mesto s katastrofálne vyriešenou dopravou, s absolútne tragickým parkovaním a proste všetko je poddimenzované, podľa je úplná tragédia žiť v takomto meste. Nič viac iba stres, chaos, smrad .....

Len pre ilustráciu. Máš auto so strešným boxom? Máš auto vyššie ako 1,8m? Dlhšie ako 5metrov? NEZAPARKUJEŠ !!!

Francúzi sú miniaturisti. Toto som samozrejme vedel, vo Francúzku som bol ubytovaný aspoň 10x. Jednoducho, všetko je malé.

Francúzko je predražené a to NEHORÁZNE. Za nič pýtajú strašne moc, počínajúc ubytovaním, parkovaním končiac jedlom a zmrzlinou. Vrchol všetkého je taxík na 4km za 20 Euro ....

Toto boli dôvody, prečo sme v Nice strávili iba minimálny potrebný čas.

Pretek je organizačne slušne zvládnutý, zásadné pripomienky sú iba doslova horúci jonťák na cyklistike (mne osobne to dosť pokazilo pretek), cyklistika na neuzavretých cestách (ale pri jedinom 180km okruhu to nie asi možné, usporiadatelia s políciou robili čo mohli a svoju robotu podľa mňa aj zvládli na výbornú), žiadne hubičky na behu po rozpálenej promenáde. Inak všetko klapalo.

Dojmy z preteku:

Plávanie s hromadným štartom nie je zrovna prechádzka ružovou záhradou, ale kto sa bojí nech nejde do toho ....

Cyklistika je pomerne náročná a je vyslovene určená pre cyklistou s výborným bikehandlingom. Je to typická horská etapa z Tour de France niekde v Predaplí s prevýšením 2000+ . Ak niekto chce dosiahnuť dobrý výsledok musí mať trať najazdenú, hlavne zjazdy, dajú sa ísť fakt rýchlo, ale vyžaduje to dve veci - vedieť to a nebáť sa a riskovať. Keďže trate nie sú uzavreté, môže vyletieť oproti v zátačke auto a je game over :). Cyklistika je kratšia, má 174km. Hákuje sa, nie ako v Klagenfurte, ale na mňa je aj toto priveľa.

Beh je v štyroch kolách po rozpálenej Promenade de Anglais. Je to beh po betónovej dlažbe a asfalte, 100% na priamom slnku a je tam naozaj poriadne horúco. Jediný spôsob ako sa ochladiť sú sprchy, žiadne hubičky, občerstvovačky na behu boli výborne zásobené.

Celkovo - je to pretek pre vyjazdených cyklistov, ktorý vedia dobre bežať v horúčave. Odporúčanie - lepšie je cyklistiku absolvovať na normálnom biku s hrazdičkou ako na časovkárskej koze.

O Marečkovi:
Neviem či niečo napíše, ale iba to, čo mi povedal. Vo vode dostal poriadnu nakladačku a bolela ho hlava, tak že nemohol nič zjesť. Zásoby mu stačili na 130km biku, tam ho zložili z kola a po zmeraní obsahu cukru v krvi namerali čistú nulu. A tak nám ho doviezol naspäť do Nice zberák :-(

O Zamorovi:
Je neuveriteľný, toto sú presne trate, ktoré mu sedia. Vysel som ho vyhrať v Embrune, potom dokonca aj v rovinatej Barcelone a teraz toto. Veľké víťazstvo malého veľkého muža :).

IM France - pretek

2010-07-08T22:51:00.000+02:00

Výstrelom sa vrháme do vody a taktika je jednoduchá. Keďže je štart hromadný, napáliť prvú stovku, aby som sa vyhol bitke. Plán bol vymyslený dobre a dokonca sa mi ho podarilo aj splniť :). V postate som sa vyhol akým-koľvek bitkám, aj keď to podľa času nevyzerá, nemám pocit, že by som plával zle. Aj podľa časov ostatných bolo plávanie asi tak 4-kilometrové. Najhorší bol prebeh do druhého kola.

Prebieham do druhého kola

Po kameňoch je to nepríjemné. Taktiež plávanie smerom naspäť ku pláži nie je príjemné, nakoľko sa pláva proti vychádzajúcemu slnku a človek nevidí skoro nič. Ale nejako som to zvládol a už som liezol von z vody za 1:01:03. A je to tu, poriadne zakopávam o kameň pravou nohou a odniesol to necht na prostredníku - doslova som ho vyvalil. S bolesťou bežím do depa, krásne po špičkách naboso a asi tak po sto metroch pociťujem ostrú bolesť v ľavom lýtku, niečo sa tam trhlo a ja už iba krivkám do depa.

Konečne z vody .....

Zhadzujem neoprén ....

V depe dávam dole neoprén, beriem cyklistický staff a dúfam, že budem môcť pokračovať v preteku. Bežať na boso nejde, bolí to ako šľak a tak sa pajdám ku kolu. Beriem ho a vyrážam z depa. Opatrne naskakujem, za jazdy obúvam tretry a skúšam či to pôjde. Na ľahko to ide a tak volím taktiku, netlačiť na pílu a pomaly to skúsiť rozjazdiť. Idem vyslovene na voľno a snáď po prvý krát na začiatku cyklistiky nikoho nepredbieham. Asi tak po 15-tich kilákoch sa skúšam do toho oprieť, ťahá to iba minimálne, v podstate iba keď idem zo sedla a tak pridávam. Na dvadsiatom kiláku prichádza prvá perlička. Prudká zátačka doľava a za ňou schované stúpanie. V propozíciách má sklon 10 percent a dĺžku 500 metrov. Dĺžka by sedela ale sklon musel byť minimálne 15 percent. Proste, ak niekto nemal už v zátačke zhodené na malú a vzadu aspoň 23-ku nemal šancu a musel tlačiť. Na tomto úseku ma predbehlo aspoň 10 borcov, ktorých som pracne predbiehal predtým. V stoji som jednoducho nemal odvahu sa do toho naplno oprieť. Ale hneď za kopčekom to borcom vraciam a idem cez nich. Sem-tam niekoho predbehnem, sem tom niekto mňa. Trať ide hore-dole až sa dostávame s prvému serióznemu stúpaniu. V ňom stretávam Pavla Kašpárka, prehodíme zopár slova idem cez neho. Pavel mi to v nasledujúcom zjazde vracia a preletí okolo mňa ako raketa. Dostávame sa asi na 50-ty kilák a tu začína 21 kilometrové stúpanie s prevýšením takmer 1100 metrov. Striedajú sa tu prudšie úseky s miernejšími a niekde na začiatku stúpania zase predbieham Pavla. Horšie je to, že aj mňa v kopci predbiehajú iní borci, nie je ich veľa, ale spôsob ako ma niektorí predbiehajú je z môjho pohľadu úplné zúfalstvo. Proste im to do kopca letí. Ale som hore a teraz nasledujú úseky dole-hore, hore mi to ide ako-tak, ale v zjazdoch hrozne strácam. Proste trať treba poznať, a treba to dole kopcom vedieť - a to ja neviem, nie že by som išiel pomaly, ale nie som sebevrah a chcem to prežiť. Takto sa nejako premotávam až do 120-teho kiláku, odkiaľ to ide v podstate iba dole kopcom. Predbehne ma more ľudí, dnes proste nemám svoj deň a tak proste idem do cieľa a snažím sa ušetriť čo najviac síl na beh. Teda dúfam, že pobežím :(. Prichádzam naspäť do Nice a do depa. Na tachometri mám 174km, teda trať je kratšia. Dávam ju za 5:26:33 a zosadám. Zase som bosí a bežať sa mi nedá. Je to v háji. S čiernymi myšlienkami krivkám-pobehujem do prezliekacieho stanu a verím, že to pôjde. Prezúvam sa do Newtonov, nasadzujem šiltovku a vybieham.

Začiatok behu ...

Cez špičky to nejde a toľko som sa tomu venoval. Bežím vyslovene cez päty a kto to skúšal v Newtonoch tak vie o čom hovorím. V nich sa dá všetko, len nie bežať cez pätu, tam vôbec netlmia. Ale dá sa mi bežať, nie je to ideálne, ale bežím, dokonca ani nie najpomalšie. Prvý kilák je za 4:22, druhý za 4:30, tretí za 4:38 ... potom už nad 4:45, ale bežím. Na šiestom kiláku musím čúrať a trvá to skoro minútu. Do desiateho kiláku to ide ako-tak, potom už iba spomaľujem. Je strašné teplo a nikde ani stopa po tieni, varím sa. Je to fakt drsné, usporiadatelia akosi pozabudli na hubičky, dalo sa iba osprchovať .... . Beh sa pre mňa stáva poriadnym utrpením, ambície klesajú na minimum, chcem iba dokončiť. Ako si tak behám sledujem ako to krásne beží Pavlovi Kašpárkovi - je stále bližšie a bližšie, až ma nakoniec 15 kilometrov pred cieľom predbehne. Zdravíme sa s Davidom, teda viac on mňa, ako ja jeho - sorry Davide fakt som mal dosť. Čakám, kedy uvidím na behu Marečka, ale nedočkávam sa. Vždy v polovici kola ma odfandia deti s mojou milou manželkou a mažú sa kúpať. Oni sa vlastne kúpu stále, len vybehujú, mi zakričať "Do Toho Tatinko!!!".

A toto je už záver, robím opičky a Šarkan ma fotí ....

Úsmev cez slzy .... aj keď to tak nevyzerá, bol som totállne v pr.....

Som v poslednom kole, už viem, že to dám, apaticky sa blížim do cieľa. Cieľovú uličku si vychutnávam a fakt sa teším, že mám ten nezmysel za sebou. Maratón som odpochodoval v neznesiteľnom teple a slnku za 3:48:43. Celkovo som dal Ironman Nice za 10:24:39, čo je veľmi zlý výkon. Nemal som svoj deň a samozrejme je to aj daň za to, že je to už piaty Iron v tejto sezóne.

Celkovo to dalo 149. miesto a 11. v MPRO - asi ich veľa nedošlo do cieľa :)))

Zopár poznámok k preteku napíšem nabudúce, zatiaľ iba toľko ........

Double IM France a IM Austria

2010-07-08T10:07:00.000+02:00

Kopa triatlonu, super priatelia a 20 dní bez internetu ...

Neviem vlastne čo písať, ale asi sa to nejako čaká, tak tam niečo naklikám ......... :)

Ubehlo to strašne rýchlo, najskôr týždeň v pokojnom prostredí v Port Grimaud. Bolo tam absolútne skvele, ubytovanie priamo na pláži, výborný kemp, proste všetko skvelé - dokonca aj počasie :).

Táto prvá časť našej Ironman letnej tour bola skôr rodinnou dovolenkou ako cestou na preteky a pretekanie.

Prvý týždeň bol hlavne o deťoch a blbnutí pri vode. A darilo sa. Keďže voda bola studenšia, deťom sme kúpili neoprény a bola to veľmi dobrá voľba. Margarétka sa perfektne naučila plávať a to bol prvý krok k jej prvému naozajstnému triatlonovému kroku. Čo dodať, v Port Grimaud bolo skvele, zvládol som tam 3 behy v celkovej dĺžke 35km, 2 cyklistiky po 30km a každý deň plávanie :)

Tento týždeň sme strávili spolu s Bezákovcami, jediným problémom, ktorý sme mali, bolo boľavé rameno Jožka Bezáka a nakoniec aj hrdlo.

Zopár záberov z prvej časti :

Odchod spred domu v piatok večer - ide sa na to :)

Sobota na obed - už montujem kosačku v Port Grimaud

Večer hneď prvý tréning

Spomenul som si na krásne trate spred 5-ich rokov a tak som ich hneď aj vyskúšal

Hviezdy pláže, alebo big fun on the beach

Aj ja by som ešte chcel byť malý krpec, teda malý som ale starý :(

Mali sme tam aj Egyptský deň na pláži - tričko Embrunmana vo Francúzku musí byť

A potom už prišiel piatok a to znamenalo presun do Nice. Vôbec sa nám tam nechcelo a naozaj na preteky som si ani nepomyslel. Do Nice je to asi 100km a tak ideme až poobede. Ako prichádzame do mesta, hneď zisťujeme, že to tu nebude med lízať :))) Preplnené mesto, totálne zapchaté, smradlavé a ako všetko vo Francúzku .... úplne malé. Zaparkovať iba v podzemí, ale .... nesmiete mať auto vyššie ako 1,8metra. A tak nič pre mňa, hrozné. Ale nakoniec sme pred hotelom, Mareček tam dorazil 10minút pred nami a tak je Supernova pokope. Vybalíme sa a ideme na registráciu. Je to asi 4 kiláky, ale idem ich hodinu, lebo nikde nemôžem zaparkovať. Nakoniec sa mi to podarí pri železničnej stanici, viac ako kilák od registrácie :). Ale darí sa, som zaregistrovaný, Mareček tiež a tak ideme navštíviť stánok Kiwami na expe. Je to náš "sponzor" a tak tam strávime asi trištvrte hodinku s tým, že výsledkom je nová sada dresov - tento krát v červeno-bielej kombinácii a dvaja nový sponzorovaní pretekári od Kiwami - moje deti :)

Jožko Bezák to mal horšie, rameno stále zlé a tak nakoniec nemohol nastúpiť na štart.

Na expe sme sa rozlúčili s Marečkom, išiel sa niekde vyspať do auta ...... :) a my sme išli do hotela. Druhý deň sme predsa len Marečka presvedčili, že sa mu bude bývať lepšie u nás na apartmáne ako v aute a tak sa k nám prisťahoval, s tým že spávať bude na terase .... to si vybral on, my by sme ho nechali aj vo vnútri :) .... máme ho proste radi, tvrdohlavca jedného.

V tento deň sa toho stalo ešte viac, detaily ako napríklad, že sa mi rozpadla zadná brzda ... ale to nestojí za zmienku ... prkotiny sa riešia na počkanie kusom medeného drôtu :)

Navečer sme sa vybrali s Marečkom zaniesť kosačky, trampky, cyklistické čapice a other staff do depa. Cestou sme urobili kopu super fotiek a naspäť 4 kiláky peši ... veľmi zlá voľba pred pretekom. Samozrejme, že nasledovala kopa žranice a spanie. Neviem prečo po toľkých pretekoch stále pred pretekom nemôžem poriadne spávať, stále som kľudný, ale ako náhle zaľahnem začnú sa mi v hlave víriť myšlienky a spánok je ..... Mareček to isté, ale okrem toho ho chodil pravidelne na našu terasu kontrolovať susedov pitbull ( ale nezožral ho, aj keď stále slintal ).

Nakoniec zaspávame okolo polnoci, takže aspoň 4 hodiny spánku.

Margatétka už zvláda aj šípky

Supernova presents new members Jožko a Margarétka (s Macom)

Deti nafasovali od Kiwami úžasné dresy - Helen thanks

Kto si myslí, že s Nemčíkom sa dá ísť do depa priamo, tak sa strašne mýli. Všade musí byť fotka a tak cesta bicyklom dlhá 4 kilometre môže trvať aj viac ako hodinu :)

Supernova, kosačky a Promenade de Anglais

A som v depe, zatiaľ sám v prvej rade, ale za chvíľu došli aj Nemčík so Zamorom. Ten dokonca pribalil aj Peréza - to sa im jazdí, keď sú dvaja :)))

A je tu budík. 4:00 ráno vstávame, striedavo plníme brucho ryžou a vyprázdňujeme na záchode, berieme si plavecký staff a ideme pred hotel, kde by nás mal čakať taxík. Taxík nás vezie na štart, 4 kiláky za 20 Euro :))) V depe je všetko OK, stretávame sa s Pavlom Kašpárkom - megaskúsekým závoďákom, ktorý už Nice išiel mnoho-krát. Samozrejme stretávame Davida Sajnera so Šárkou a ideme s ním na štart. Zo štartu mám veľké obavy, lebo sa štartuje hromadne z pláže a 2500 borcov je brutálna kopa, sľubujúca poriadnu mlátičku :))).

Ranné tlačenie smerom dnu, smerom von sme nefotili :)

Pred štartom s Davidom a Fiediem

Ale tu už ide do tuhého, pár minút do štartu .....

S Marečkom sa praceme do profi-sektoru a čakáme na štart. Je tu 6:30 a štart, bežíme do vody, voda vrie, ale to až niekedy nabudúce .....

A voda naozaj vrela, všimnite si nešťastníka v strede, to je Mareček, ktorého mi tam zbili ...

Supernova Kiwami Newton Wold Ironman Tour 2010 - Európska časť.

2010-06-16T15:16:00.000+02:00

A máme to tu.
Tento týždeň sa v podstate začína Európska časť našej púte s Marečkom po svetových Ironmanoch. Naplánovali sme si toho hodne, ale možno ani toto nie je všetko. Ale zatiaľ iba toto. Ak toto prežijeme, pôjdeme ďalej a možno ešte v Európe. Ale poďme na to step-by-step.

Bude toho hodne, navyše preteky sú tak nešťastne časovo pospájané, že sa nevyhneme dvom doble a to Nice-Klagenfurt, potom si na 3 týždne orazíme a zase Zurich-Regensburg.

Ale po poriadku. Napíšem niečo o tom ako to mám v pláne ja. Mareček sa za nami presunie približne o 5 dní neskôr a dúfam, že spolu zase zažijeme neuveriteľnú kopu "gulervúcich" zážitkov.

Takže niečo o tom ako to bude so mnou.

Double IM Nice a IM Klagenfurt beriem ako rodinnú dovolenku. Deti sa strašne tešia a už nepočítajú dni, ale hodiny. Nehovoriac o synčekovi, ktorý sa uleje z posledných 10-tich dní zo školy :).

Vyrážame teda už za dva dni a to v piatok navečer.

Plán je jednoduchý, uraziť v piatok čo najviac "hluchých kilometrov", najlepšie za Villach, na Rakúsko-Talianske hranice a tam si nejakých 5 hodiniek pospať.

Hneď skoro ráno vyraziť smer Francúzko, ale nie do Nice, ale až asi nejakých 80km ďalej do prekrásneho mestečka Port Grimaud, nachádzajúce sa v zálive Saint-Tropéz. Už som tam raz bol na cykloturistike, tak viem kam idem. Vybral som to zámerne, lebo deti by sa týždeň v Nice nudili a tu budem mať čas iba pre ne, žiadny tréning - jednoducho sa tu "utatujem" koľko to len pôjde. Na pripomenutie môjho pobytu v Port Grimaud je tu odkaz na môju prvú cykloturistiku v živote.

Prosím vyvarujte sa všetkých nemiestnych poznámok, ktoré vás ako prvé napadnú pri pohľade na niektoré fotografie, ale radšej si pri tom pomyslite na základné heslo všetkých pretekov svetovej série Ironman : "Everything is possible!" :)))

Takže do Port Grimaud by sme mali doraziť v sobotu poobede a ubytovanie som zariadil v krásnom kempe priamo na pláži. Kemp sa volá Les prairies de la mer.

Od agentúry Goldenline som objednal ubytovanie v krásnom domčeku priamo na pláži, (Parc Lodge)

Myslím, že toto bude ideálne pre deti, je tu nádherne.

Okrem toho je blízko mestečko Port Grimaud, nazývané aj ako Malé Francúzke Benátky. Tu je pár záberov :
Na túto prvú časť našej cesty vyrážam spolu s Jožkom Bezákom, ktorý ide tiež pretekať.

V Port Grimaud zostaneme do piatku 25.06 a potom naberáme smer Nice.

Predsa len logistika na preteky by bola z Port Grimaud zložitejšia a tak preto som zvoli toto riešenie.

Vygooglil som celkom pekné ubytovanie 500metrov od bežeckej trate a asi kilometer od štartu. Chcel som niečo, kde sa budú deti cítiť super a tak som nechcel ísť niekde do stredu mesta, ale zároveň som chcel mať ubytko apartmánového typu a blízko pretekov.
Toto som našiel, hneď objednal a tak sa máme na čo tešiť.

Tu zostaneme počas pretekov a potom až do stredy 30.06.2010.

Dúfam, že sa v Nice stretnem aj s Davidom Sajnerom a Šarkanom, ktorí tam majú tiež namierené.
Potom naberieme smer domov, ale na pol ceste si urobíme ešte týždňovú prestávku v Klagenfurte.

Takže do Klagenfurtu by sme mali doraziť buď v stredu večer 30.06, alebo vo štvrtok 01.07. Tu sa mi nepodarilo zohnať nič primerané blízko štartu, myslím nejaký apartmán s kuchynkou blízko štartu (do 15km), kde by mali aj deti čo robiť ( tada na brehu nejakého jazera) a tak toto nechávam otvorené. Ak mi viete niečo poradiť, budem strašne rád.

Zatiaľ mám v pláne pobyt v kempe. Nevýhoda je akurát v tom, že musíme so sebou trepať všetko campingové vybavenie aj do Francúzka. Nevadí, do auta sa to hravo vlezie, tak prečo nie, deťom sa to bude maximálne páčiť - milujú stanovanie (my už menej). Zatiaľ to vyzerá na stanovačku priamo v Klagenfurte v kempe pri jazere a kanáli, ale komunikácia s kampom je ťažká (dúfam, že sa k niečomu prepracvujeme). Ale ak nie, tak mám v zálohe ešte 4 kempy v blízkosti, takže predpokladám, že niekde bude miesto voľné.

Tu sú kempy:

1. http://sk.camping.info/rak%C3%BAsko/korut%C3%A1nsko/camping-strandbad-klagenfurt-22274

2. http://www.brueckler.co.at/home.htm

3. http://www.rentocamp.com/familycamping-hafnersee.htm

4. http://www.rentocamp.com/win/go.cfm?target=12188&par=%3FREQ%3D4%26OID%312188

Takže zatiaľ koľko. Bude to viac menej rodinný výlet ako nejaké pretekanie. Predsa len bude to 5. a 6. iron tento rok a o nejakej systematickej príprave a ladení nemôže byť ani reči.

Takže strategicky to vidím tak, že v Nice sa pokúsim dať do toho všetko, zabojovať o čo najlepší výsledok a v Klagenfurte si to iba užiť bez akých-koľvek ambícií, skôr skúsiť niečo podobné ako na Novom Zélande (ušetriť veľa síl na cyklistike a pokúsiť sa so cťou bežať).

Mareček tiež určite niečo napíše, takže aspoň zistíme, kedy sa k nám v Nice pripojí a do Klagenu sa už asi presunieme nejako spoločne, aj keď každý vo svojom aute.

Ak sa bude dať budem pravidelne updatovať blog, ale ideme do Francúzka a tam je to s internetom vždy komplikované :)))

20 pádov, stratený Garmin ale inak krásna sobota na Gazárke.

2010-06-14T15:27:00.000+02:00

Neviem čo mi to preblesklo hlavou, keď som oznámil celej rodine, že v sobotu má byť krásne a tak sa vyberieme na prírodné kúpalisko do Šaštína-Gazárku. Rodinke som oznámil, že tam bude taká malá, rovinatá X-terra a tak si so sebou zoberiem aj bike a zajazdím si :))).
Posledné týždne som moc toho na blog nenapísal, ale to iba preto, že som tak tvrdo trénoval, že som na to nemal síl. Nasadil som 2 týždne objemového tréningu a keď ironman povie, že to bol poriadny objem, tak to teda bol :).
Na záver takéhoto objemového cyklu padne taký relax ako X-terra perfektne vhod a tak som sa už posledné dva dni poriadne tešil.
Celé sme to pojali ako rodinný výjazd s hlavným cieľom, aby sa deti poriadne vykúpali a aby nám bolo proste fajn.

Vyrazili sme ráno už o ôsmej, lebo po ceste sme ešte išli odvoliť pre "dobrú vec", ktorá, ako sa zdá sa nakoniec celkom vydarila.
Potom už iba 105 kiláčikov do Šaštína. Keď sme prišli, nebol na Gazárke ešte skoro nikto a tak sme si našli výborné miesto blízko vody, porozkladali lehátka, stoličky a iné serepetičky. Detičky sa vybrali hneď do vody a ja na registráciu. Pomaličky sa začali zbiehať aj pretekári a tak som sa mal aj s kým pobaviť. Nesledovalo kúpanie s deťmi, obed a išiel som sa pozrieť na biku na trať. Toto bol pre mňa prvý šok :)
Len pre informáciu, tento rok mám na biku najazdenú čistú nulu, takže som mal problém vôbec si spomenúť ako sa radia rýchlosti :))).

Vyrazil som teda na "inšpekciu trate". Asi po 500metroch sa človek dostáva do piesku a tam to fakt nejde - teda aspoň mne. Predné koleso sa mi zahrabáva hlboko do piesku a ja najskôr kľučkujem, v lepšom prípade zosadám v horšom padám, lebo som si ani nestihol vypnúť tretry z pedálov. Ale dosť bolo inšpekcie, veď nejako bude :)

A tak sa vracia späť, idem sa ešte raz okúpať a potom už prezlečenie do pretekárskeho, zanesenie vecí do depa a ide sa vec.
Fakt sa dobre bavím, konečne príjemný pretek, nemám žiadne ambície, chcem sa iba dobre pobaviť.
Voda je teplá ako káva, ale neoprény sú povolené, viem, že to bude drsné, ale snáď sa v tom ten kilák bude dať vydržať. A tak sa do tej gumy navliekam. Popri tom prehodím zopár slov s Kristínkou Lapinovou a idem sa rozplávať (aj keď podľa M.N. sa rozcvičujú iba zbabelci).

A je tu štart. Skáčeme do vody a pláva sa. Jenás aj so štaféťákmi niečo viac ako sedemdesiat, ale na prvých 50 metroch jednu dve aj utŕžim. Hovorím si, to snáď nie, veď som sa prišiel baviť, a nie aby ma tu niekto bil. A tak pridám a radím sa na 4. miesto a tam už mám pokoj. Za mnou je diera aspoň 5-6 metrov a tak je to celé plávanie. Zo začiatku to bolo pre mňa asi až príliš intenzívne, ale po 300-400metroch je to už OK a ja si plávam svoje a v pohode. Z vody leziem na 4. mieste, len sekundu za tretím. Prvý dvaja sú hodne vpredu - asi 50 sekúnd. V neopréne bolo fakt teplo a som rád, že si ho môžem vyzliecť. Na to, ako mi to vo vode na tréningu nejde som fakt spokojný.

Ale toto bol iba taký malý úvod, x-terra sa v podstate začína a končí na biku. A tak nasadám na bike. Veziem sa asi 300 metrov a prvý krát zosadám. Je tam taká úzka odpočka a toto si proste netrúfam. Zase naskakujem a jazdím. Postupne zrýchľujem, ale prichádza prvá piesková pasca, tú nejako prežívam, ale je tu druhá v podobe hlbokého piesku a ľšavotočivej zátačky. Riešim ju štýlovo - pádom do kríku :). V momente sa cezo mňa preženie Miro Jarošinec, Ičo Beke a asi ešte niekto. Nič-to nasadám a idem. Prichádza úsek kedy sa to zdá byť OK, ale má tak asi 700metrov. Potom je tu poleno cez trať, takže radšej zase zosadám prekračujem ho a bike tlačím ešte asi 20 metrov do kopčeka - tam by sa nasadnúť aj tak nedalo. Po vytlačení kopčeka pozerám ..... to snáď nie. Dlhá rovinka,hrozne dlhá a celá v hlbokom piesku, čo teraz? Skúšam nasadnúť, radím, idem, padám. Nasadám, zablokuje sa mi predné koleso, padám.

Znova nasadám, idem, už to ide, super, už viem ako na to, chce to len zlepšiť techniku, je to vpodstate jednoduché .... padám. Tentokrát poriadne, do priekopy so zacvaknutými pedálmi, bike ma poriadne dotĺkol, kontrolujem nohy, sú celé a tak sa pokúšam vypnúť poležiačky z pedálov, nejde to, som dole hlavou ... darí sa to. A tak tlačím bike z priekopy, už nenasadám, iba tlačím až na koniec tohto šialeného úseku. Ešte vytlačiť jedno stúpanie a môžem nasadnúť. Dúfam, že sa už konečne trošku odveziem. Ale áno už to trošku ide. Povrch je pevnejší a ja sa veziem. Už keď vidím, že ako pekne to ide je tu zrazu zátačka doprava a ja junie som schopný vybrať. Zase drb na zem. V pohode, naskakujem a je tu malé stúpanie na normálnom povrchu. Mám pocit, že iba tu mi to ide dobre.

Hneď za vrcholom stúpania ma predbieha Marcel Miko. Spolu sa spúšťame dole. Ide toi celkom rýchlo a ja totálne kopírujem Marcelovu stopu. Vďaka Marcel. Toto ma zachránilo, piesok proste treba preletieť a nie brzdiť. Držím sa za ním až asi do méty 500metrov do konca prvého kola. Tam je zase technický úsek v podobe zjazdu k vode, brodu a výšľapu. Ja vedomí si svojich technických zručnosťí radšej zastavujem v úctivej vzdialenosti pred zjazdom k vode a pekne-krásne tlačím. Hore zase nasadám, ale Marcela už ani nevidím :). Veziem sa asi 300metrov a je tu úzky prechod medzi lampou a chatkou. Ani toto si netrúfam. Prechádzam to s jednou nohou na zemi, zase nasadám, veziem sa asi 30 metrov a čaká ma prekvapenie. Ty volééééé. Prudko dole k vode a prudko hore. To celé priečne na svah a v blate. Toto nemám žiadnu šancu. Na poslednú chvíľu sa stíham vypnúť z tretier a samozrejme tlačím. A som hore nasadám a víťazoslávne sa dostávam do druhého okruhu.

Pri pomyslení, že toto ma čaká ešte 2x mám zimomriavky aj keď je 35 stupňov. Už to nebudem popisovať takto obšírne, bolo by to také isté, len poviem, že som padal tam, kde som v prvom kole nepadal a tam kde som padal som bicykel radšej tlačil. Idem do tretieho kola. Ide sa mi čoraz lepšie, fakt sa to treba iba naučiť a tak si dovoľujem čoraz viac. Dokonca znovu nasadám aj na tom najpieskovejšom úseku a ide to. Parádááááá. A drb. Hodil som najhoršieho papuliaka celého dňa. Som zmotaný v priekope, zapnutý v pedáloch a mám slušne doudierané nohy. Ale vstávam, vyťahujem bike z priekopy a behom vedľa bicykla ho tlačím na koniec tohoto, pre mňa nepriechodného úseku. Pozerám na Garmina, akou rýchlosťou tlačím, a Garmin nikde. Do riti!!! Ďo teraz! Garmina potrebujem, a tak ma napadá, že som ho stratil pri tom poslednom páde. Aspoň dúfam, lebo inak nemám šancu ho nájsť. A tak odkladám bike do kríku vedľa trate a idem pomaly peši naspäť a pohľadom skúmam priekopu vedľa trate. Do kelu, kde saom to asi padol, keby som to len vedel. Nič nevidím. Ale hovorím si ešte trošku pôjdem dozadu a predsa, v priekope vidím niečo oranžové. Schádzam dole a je to môj Garmin. So šťastný, som víťaz mám ho :). Na ruku ho už nedám, lebo tam chýba tá teleskopická tyčka, čo pripína remienok k hodinkám. Dávam ho do dresu a idem pre zmenu hľadať bicykel. Zase si ho dotlačím až na miesto, kde sa dá bicyklovať a nasadám. Už len opatrne sa snažím domotať do cieľa, ale ešte raz predsa len padám asi 200metrov pred cieľom. Tam sa snažím zase vypnúť z pedálov a počas toho ma predbiehajú ešte traja borci. To snáď nie. Už som asi posledný :)))). Technický úsek pretlačím a viťazo-slávne sa dobicyklujem do cieľa. Na moje prekvapenie moc tých bicykov v tom depe ešte nie je.

Vybieham, rozhodnutý pekne si zabehať. Žiadna kontrola tempa, garmin je v zadnom vrecku dresu a ja iba bežím. Bežia sa 4 kolá. Celé prvé kolo bežím s Tomášom Jurkovičom, ktorý ovšem beží posledné kolo a ide do cieľa. V pohode držím jeho tempo až kým nepríde technický úsek na piesku. Tu trochu stratím. Potom vidím, že Tomáša navigujú do cieľa a mňa niekde k jazeru. NAČO PRE PÁNA JÁNA!!! Tu mi krička, skoč do vody, je tu brod. Ja iba kukám ako blbec, že ani za svet, nie som predsa blbec a snažím sa to nejako obísť. Obchádzam, ale hneď je tu ďalší brov. Tomu sa už vyhnúť nedá. A tak pri pohľade na moje krásne oranžové tenisky skáčem do vody. Je to bomba, páči sa mi to :) ! To sa asi pri X-terre má. Počas prvého kola som hneď predbehol niekoľko pretrekárov, v druhom predbieham stále, aj v treťom aj vo štvrtom, ale to sú už pretekári o kolo späť.

Užívam si to, beh ma baví, páči sa mi aj skákanie do brodov a tak sa snažím skoky robiť čo najefektnejšie, zapózovať, vyskočiť čo najviac do výšky ..... :). Ale je tu cieľ. Prebieham bránou, netušiac koľký som, aj mi je to jedno, veď pre to som tu nebol. Hneď za cieľom odovzdávam štartové číslo a skáčem do vody osviežiť sa. Vo vode je aj Marcel Miko a tak si vymieňame zážitky. Tie moje boli naozaj intenzívne. Idem hore za deťmi a drahou manželkou, fotíme sa. Na preteky sa prišli pozrieť aj Andrej Orlický so svojimi zverencami a tak trošku debatíme.

Aby som to zhrnul. Celkovo som skončil na 12. mieste s obrovskou stratou 20 minút na víťaza. Sranda je, že som mal 4. plávanie, a 5. najrýchlejší beh, ale cyklistika (moja silná zbraň) bola asi jedna z najslabších. Víťazný Tomáš Jurkovič mi na biku naložil 17 minúť na 21 kilometroch !!! Je pravda, že nejaké 3 minútky mi zabralo hľadanie Garmina, ale aj tak.

Gazárka je veľmi špecifická trať, je to vlastne jazda po pieskovisku a to jednoducho treba vedieť. Výsledky a report z preteku nájdete na www.trisport.sk .

Ale dosť bolo o pretekoch. Teraz už iba pozbierať veci z depa, odpratať a venovať sa rodine. Je tu super, kúpeme sa, deti sa bavia, je nám tu super. Zrazu zisťujeme, že je už 8 hodín večer a tak sa balíme ideme domov. Deti sú totálne zničené a v aute hneď zaspávajú a mi s Dankou si zozprávame o tom aký sme mali pekný deň. Po ceste ešte na pumpe kupujem minerálku a v tom zbadám výberovku Petra Lipu. Áno, toto chcem a tak ju hneď kupujem, vkladám do autorádia a cesta je ešte príjemnejšia.
Aby som to zhrnul.
Som strašne rád, že ma napadlo ísť na tieto preteky, bolo to naozaj výborné, super som sa bavil, prežil som to a môžem povedať, že to bolo lepšie ako hoci-aký ironman, ktorý predsa len vážna vec. Občas budem musieť takto niekde vyraziť, nemá to chybu.

Gazárka bol výborný pretek, výborne zorganizovaný, s výbornými ľuďmi, proste všetko to bolo úplne super !!!

Ale teraz je tu už Ironman Nice a o týždeň na to Ironman Austria.
A ako trénujú ironmani deň po X-terre?
Takto:
Ráno som sa musel sám seba presvedčiť, že sa viem ešte voziť na bicykli a tak som nasadol na časovkársku kozu, bajazdil som 95 kilákov priemerom 36,7km/h v priemernej intenzite. Po obede som sa bol byciklovať so synom a večer som ešte odbehol 30 kilometrov. Z toho prvých 22 v tempe 4:15/km, pekne rovnomerne a posledných 8km výklus po 4:52/km. Tým končím objemovú prípravu a idem ladiť na Nice, veď v piatok poobede vyrážame :)
Dúfam, že budeme mať vo Francúzku peknú dovolenku a na spiatočnej ceste stihneme ešte ten Klagenfurt :)

Tak ešte niečo o tom ako to bolo za finish line.

2010-05-31T22:29:00.000+02:00

Domotal som sa teda do cieľa. Počas behu som bol na seba trošku naštvaný, že to jednoducho nejde .... teda myslím zrýchliť. Nohy som mal úplne drevené, absolútne žiadna sila v odraze, takže som nevládal zrýchľovať ani dole kopcom.

Po prebehnutí cieľom som naplno pocítil ako moc bolí Ironman. Nohy som vôbec nevládal zohnúť a chodil som ako bionic. Hneď som zamieril do prvého stanu, v domnení, že je to masážny stan. Nebol. Bol to poľný lazaret. Asi 50 lôžok, takmer všetko obsadené, a všetci s nepríčetnými pohľadmi napojený na infúzie. Takto sa bojuje o Havajské sloty - až do mŕtva. Ja som sa takto zmŕtviť nedokázal, jednoducho sa prejavila únava, klesol mi tep počas záverečných kilometrov až niekde k 128bpm a tak som prišiel do cieľa relatívne "v pohode". Ale ako exkurzia je možnosť prejsť sa takýmto stanom veľmi prospešná, mal by ju absolvovať každý ironmanský začiatočník, aby porozmýšľal o tom ako si rozvrhnúť sily. Takt odporúčam :). Stanom som iba prešiel a zamieril som do druhého, ktorý sa mi páčil viac. Ten druhý bol žrací stan. Nabral som si z každého niečo, chvíľu posedel a pomalým, veľmi rozvážnym krokom som sa vybral do tretieho stanu, ktorý sa ovšem nachádzal asi tak o 5 výškových metrov nižšie ako nie predchádzajúce. Pre mňa neprekonateľný problém. Schody, ako ich len prejsť. Viacero ľudí sa mi ponúklo, že mi pomôže, ale ja nieeeeee :) hrdina, ja sám. Ešte že tam bolo zábradlie. Nejako som sa po ňom prešlphal dole a mohol som sa v tom treťom stane uchádzať o svoje bágle. Zobral som si ale iba jeden, ten s civilnými vecami, ostatné som tam ešte nechal, lebo som chcel počkať na kamarátov a odtlieskať ich do cieľa. A tak som si zobral veci, a zamieril dovnútra stanu, kde sa "podávala" masáž. Pri príchode ma vítal organizátor a pridelil mi dvoch drevorubačov. Hovorím si :"To snáď nie !!!" a spomínam si na mindráky s tým ako ma masíroval maurský drevorubač na Novom Zélande. To je smola, je tam taká kopa pekných bladých masériek a ja vyfasujem TOTO !!! Prečo??? Hneď chlapíkov upozorňujem na to, že to má byť very easy a potrebujem nohy aj chrbát. Oni že OK a tak sa pustili do práce. Bol som fakt príjemne prekvapený, drevorúbači odložili sekery a citlivými a fakt dobrými pohybmi so mňa spláchli tú najhoršiu svalovú bolesť. Fakt to vedeli a boli výborní. Veľmi som ich pochválil a už s menej ťažkou chôdzou som sa vybral zase naspäť k finish line.

Ešte som sa samozrejme zastavil znovu v žracom stane, kde som sa znova natankoval a zavŕšil som to niekoľkými zmrzlinami.

Potom som sa už konečne postavil k tej finishline a očakával som Petra, Mirka, Mildu a Ruda. Atmosféra bola celkom dobrá, hudba výborná a tak som zistil, že sa mi akosi mimovoľne roztancovali nohy :))). Jediné čo ma vyslovene sralo, bolo to, keď nejaký tatík bežal so svojimi detičkami do cieľa, vždy sa našiel nejaký idiot, ktorý ho chcel prednehnúť za každú cenu hoci aj meter pred cieľom a pokazil im cieľovú fotografiu a pritom dobre že nezvalcoval tie deti. Fúúúúj, hnus, hanba. Toto sú fakt blbci. Miesto toho aby zápasili o 854. miesto by mohli radšej trošku viac potrénovať a hneď by to bolo o 200-300 miest lepšie :).

Ale už je to tu vidí Peťa Budiša ako sa valí do cieľa. Vyzerá fajn. Odtieskam ho a letím za ním do cieľa. Nachádzam ho hneď za cieľovou čiarou, ale už tak fajn nevyzerá. Nevadí, on sa z toho dostane, veď mu zakričali: You are an Ironman!!! Za chvíľu dorazí do cieľa Mirek a o minútku Milda. Spolu ideme zase do žracieho stanu, oni jedia po prvý krát a ja čo ja viem ... tretí. Chalanom je nejako zima a tak to tu balíme a ideme domov. Ja idem tých 5km do hotela na bicykli a fakt mám čo robiť aby som tie dva malé brdky, čo boli trase behu vytiahol na najľahší prevod. Ale som v hoteli, odhadzujem všetky haraburdy, kukám na hodinky a zisťujem, že ešte stíham večeru a tak sa aj stáva. Upaľujem dole do reštiky a poctivo dopĺňam stratené kalórie.

No a konečne to mám za sebou, nakoniec musím priznať, že to bol celkom "Good job" , aspoň mám priestor na zlepšovanie :) a teraz začína zaslúžená dovolenka. Sľubujem, že sa budem správať ako typický návštevník Kanárskych ostrovov a nie nejaký priblblý ironman :)

Typický návštevník Kanárskych ostrovov dva dni po preteku :)

A ešte na záver pre Peťa a jeho rodinu, ak to náhodou budú čítať. Vďaka za všetko, vďaka vám mi bolo na Kanároch oveľa príjemnejšie. Proste bolo mi tam SUPER!!!